Prvý dokument

Výlet na Amazonku som plánoval dlho, Južná Amerika ma vždy lákala svojou nespútanosťou a divokou prírodou. Kráčať po nebezpečných chodníčkoch, sledovať krvilačné beštie v džungli ako v Stratenom svete od Conana Doyla, naivne si mysliac, že dobrodružstvo je nekonečná zábava mimo ulitu obyčajné veľkomestského bohéma.

Bol som mladý, hlúpy a nedočkavý po adrenalínových zážitkoch a možno som čiastočne hľadal život, ktorý mi ukradla láska.

 Hlavným dôvodom bol totiž útek. Súrne som potreboval odcestovať, zabudnúť na svoju Michelle, ktorá sa so mnou rozišla po dvoch nádherných rokoch. Vždy som veril na osud a pokladal som ju za úder okolností, stretnutie pod zamračenou oblohou aj bezhlavé zaľúbenie sa. Zrejme nám však nebolo súdené ostať spolu.

 Nič ma nedokázalo lepšie postaviť na nohy, než akčný výlet do džungle. Počas celého života mi vždy v problémoch najlepšie pomohla zmena prostredia, životného štýlu, prípadne priorít...

Zrejme sa zo mňa stal workoholik. Práca novinára ma čoraz viac pohlcovala a po trpkom rozchode práca ostala jedinou vecou, na ktorej mi záležalo. Necítil som, že by som si mal hľadať novú priateľku. Pravdu povediac som nečakal, že nájdem lepšiu...

Možno som kútikom duše uvažoval nad možnosťou, že sa v džungli pozriem skutočnej smrti do očí, vysmejem sa nebezpečenstvu, ale udalosti, ktoré vám vyrozprávam, sú natoľko neuveriteľné a desivé, že som v mnohých okamihoch nabrúsenú kosu priam túžobne očakával. Alebo som potreboval vykúpenie z postojov a ideálov, ktoré počas mladosti držali and vodou. A možno som len túžil po konci, aby sa naplnila tragédia, ktorá ma zvierala kdesi v žalúdku. Tak či onak, mal som tam ostať ja. Malo to byť moje telo, ktoré teraz leží 6 stôp pod zemou v náručí zabudnutia...

            Letná noc napĺňa človeka šťastím. Či už sedí opitý na vrchu kopčeka a dáva jazýčkovú novej adeptke na frajerku, alebo ho nudí film premietaný pod holým nebom, vždy hľadí na nebo a v duchu uvažuje, či jeho milovaná vidí rovnakú nekonečnú hviezdu diaľavu...

Chytil som hrdlo fľaše v pevnom stisku a chvíľu ju poťažkal, nezostalo v nej už veľa.

„ Posledná runda,“ vyhlásil som hrdo a nalial som spolusediacim do miniatúrnych umelohmotných pohárikov.

„ Na nás,“ vyhlásil Jim, načo sme s Jane úctivo prijali jeho prípitok a hodili poldecáky tequilly do seba. Najprv príjemné pálenie v hrdle, potom oheň kdesi v hrudi a cítil som, ako je mi na operadle stoličky čoraz ťažšie udržať rovnováhu. Výhľad na hviezdy mi zastrel cigaretový dym, ktorý sa mi vpil do sliznice.

„ Nemohla som si pomôcť,“ povedala Jane a zavrela krabičku silných Marlboriek. Potom sa však zháčila a ospravedlňujúco ma ponúkla.

„ Nie, ďakujem,“ odmietol som pokojne. Veľmi rada pokúšala moje odhodlanie vždy, keď videla, že strácam orientáciu vo svojich nefajčiarskych názoroch.

„ Ja si dám,“ obslúžil sa Jim a nastalo ticho, počas ktorého sme sa hlbšie ponorili do ohybných stoličiek okolo kovového stola. Keď som si zavrel oči, vnímal som iba vlny, ako sa elegantne vrážajú do bokov lode. Zem pod nohami sa elegantne kolísala v ich rytme. Ozvalo sa cvaknutie, ostré svetlo preniklo tmu za viečkami.

„ Nefoť ma.“ upozornil som Jane podráždene.

„ Nemohla som si pomôcť.“ vysvetlila s úškrnom a ukázala mi môj opitý portrét.

Vytrhol som jej foťák z ruky a obrátil objektív proti nej. Dal som si záležať, aby som na snímke zachytil jej cigaretu.

„ Už nie sme na gympli.“

„ Pred mesiacom si povedala, že prestaneš.“

„ Toto je len príležitostná,“ ohradila sa a odhodila použitý špak do stmavnutej hladiny Amazonky.

„ Hm, gympel... To by som teraz asi čupel na hajzloch a učiteľke pálil za chrbtom trávu,“ spomenul si Jim vdychujúc vôňu mladosti.

„ Ja som chodievala fajčiť každú druhú prestávku.“

„ To muselo riadne ísť do peňazí...“

„ Mama mi každý deň robila sedenia sexuálnej výchovy.“

Všetci sme sa zasmiali.  

„ To ti aspoň nedávala fúkať,“ trpko poznamenal Jim.

„ Čože?“

„ Presne tak. Každý večer, keď som sa vracal domov, to bolo prvé, že matka stojí vo dverách a strká mi to do úst.“

„ To hádam nie,“ zareagoval som s pochybovačným výrazom.

„ Je to pravda,“ obhajoval sa Jim a na protest vypil zvyšok pohárika pred sebou.

„ Ja som mala pre zmenu výsluchy. Rodičia ma budili ráno po opici a kládli nezmyselné otázky.“

Vtedy som si spomenul na svoj obraz v spomienkach:

„ Mňa mama podozrievala len raz. Našťastie väčšinou som vždy stihol vytriezvieť, než som došiel do domu. Ale na jednej oslave som to mimoriadne prehnal a mama ma našla v posteli, vraj vydávam divné zvuky. Tak ma vyzvala, aby som sa postavil na jednu nohu...,“ Jane aj Jim vybuchli smiechom a ja som im predviedol kačací tanec na jednej nohe. Cítil som však, že strácam rovnováhu a tak som sa posadil späť k stolu. Ďalšia fotka bola spoločná, to sme už ležali na špinavej dlážke, s červenými lícami a zasnenými pohľadmi v minulosti. Niekoľko hodín sme sa tackali. Počas nich sa mi podarilo odhovoriť Jima, aby skočil cez zábradlie do hlbín rieky niekoľkými trefne mierenými argumentmi a sám som túto možnosť chvíľu zvažoval. Kdesi pri stoličke som potom zakopol o Janin batoh, čím som si spôsobil nádhernú modrinu na členku...

„ Počujete to?“ ozval sa jej hlas okolo polnoci.

„ Teba? Áno, počujem ťa!“ odpovedal som prekvapene.

„ Ale nie mňa. Ten čudný zvuk...Nepočuješ to?“

Stála kdesi na palube, meravo hľadela na vzďaľujúce sa miesto medzi stromami, len ústa sa jej mykali.

„ Aha jasné, ide sem tvoja mama. Rýchlo odhoď tú cigaretu!“ zasmial sa Jim a v záchvate smiechu klesol na kolená. Ignorovala ho, zdvihla ruky, no nepohla sa z nôh. Všetky pocity som mal v tej chvíli znásobené účinkami alkoholu.

Takže som bol nesmierne znepokojený a zdalo sa mi, že kdesi v tom slabom vetre, tam medzi vetvami sa pomalými ľudskými krokmi zakráda strach.

Uvedomoval som si, ako teplo mi začína byť. Srdce mi tĺklo ako po injekcii kofeínu, Jimove zvuky veselosti ma znervózňovali. Chcel som ho okríknuť, nech stíchne.

Šuchotanie, priamo akoby som počul tie starostlivo zvážené kroky, ktoré sa mi zrejme len vynárali v hlave každým novým rovnako silným úderom v hrudi.

Bolo možné, že by aj Jane počula zvuky a obrazy, ktoré si len vytvorila vo fantázii?

Mohol tam byť síce aj malý odlesk reality, pripúšťal som. Možno nejaký impulzy, hvizd besniaceho hmyzu alebo šmykot hada v húštine. Stačil náznak, aby sa upriamila na jediný bod z z desiatky iných a podvedome sa pripravila na nebezpečie?

Scenéria džungle sa mi v očiach groteskne hýbala, mierne zakrúcala v unavených očiach. Tmu preťal fotografický blesk, nachvíľu som celkom zreteľne zazrel jej tvár plnú hrôzy, potom som však znova sledoval len meravú sochu, obrysy ladného tela.

Čoskoro som však na ten okamih plný pochybností, desivého ticha bez slov a smiechu zabudol rýchlym ubiehaním času. Očividne aj ona, lebo naďalej sme bezcieľne pobehovali okolo zábradlia, sledovali roje žiarivého hmyzu v nočnej temnote a fajčili...

Človek si už ráno ani nespomenie, či si strkal do úst Marlborku, alebo len pasívne vdychoval dym svojich kamarátov. Dokonca ani neuhádne, či sa ten zdanlivo kamarátsky, zakázaný bozk skutočne odohral alebo či len cítil po dlhom čase pohladenie ženskej pery na bližšie nedefinovanej časti tela. Možno sa len bude ráno cítiť lepšie, než po ktorejkoľvek inej opici...

            Ráno prišlo skôr, než by si ktokoľvek z nás želal. Už prvé lúče slnka boli tak horúce, že nás pálili von zo snov, nedovolili vrátiť sa späť do ríše spánku, kde bolo všetko oveľa jednoduchšie. Nemotorne som sa vytackal z izby, kde ležal už len Jim.

Hlboké nadýchnutie, hneď od úsvitu som si natrel zmučené, niekoľkonásobne opálené miesta silným krémom. Stratený svet sa ligotal v zobúdzajúcej sa hladine rieky. Vlhké ovzdušie sa zohrievalo a tričko, ktoré mi zostalo prilepené na hrudi ešte z minulej noci nepríjemne zapáchalo. V izbe som si narýchlo prezliekol zvlhnuté veci, keď som zachytil vôňu kávy. Cítil som, ako sa môj zoslabnutý organizmus dožaduje povzbudzujúceho kofeínu. Zaštípanie na pleci, omámene som odohnal vyziabnutého komára. Za kovovým stolom som objavil Jane, ktorá sa babrala s notebookom.

Pomalými dúškami vťahovala na striedačku cigaretový dym a šálku pressa.

„ Som nervózna,“ odôvodnila namiesto pozdravu.

Bez odpovede som stál na pozadí sýtomodrej oblohy zapĺňajúcu sa horúcou oranžovou z východnej časti horizontu. Nechal som Jane pracovať, akurát som obsadil stoličku oproti nej a sledoval ženskú tvár celou sústredenú na monitor.

V jednej ohmatávala fotoaparát napojený na USB kábel, v druhej menila cigaretu a šálku.

„ Na podokenici máš kávu.“

Prekvapene som pozrel na znak jej skrývanej rannej dobroty a vrhol sa na životodarný elixír umiestnený pod zašpineným oknom. Za sklom som videl Jima, ktorý prehľadával skrinku pri posteli. Stvrdnutý peceň chleba bol však už prezieravo položený na stole.

„ Máš nejaký zaujímavý záber?“ znela moja opatrná otázka.

„ Dáš mi minútu?“

Aké záhadné, napadlo ma a hlboko som sa zamyslel, či som ju minulú noc niečím neurazil.

„ Ani pripojenie si neskúšala?“ skúsil som znova.

„ Nie.“

Mobil som si zapínal už len zo zvyku, signál zmizol už pred pár dňami. Z redakcie by ma aj tak nehľadali. Šéf vedel, že som si tú dvojtýždňovú dovolenku tvrdo odpracoval.

Po rozchode s Michelle som v práci trávil veľa nadčasov. V džungli som sa tešil izolácii od sveta mrakodrapov, ubehaného veľkomesta a upoteného zhonu.

Podobne ako profesor Chalenger v diele Conana Doyla som túžil len po objavovaní, zážitkoch plných dobrodružstva a nikdy nevidených vecí. Spozornel som, keď sa niekde medzi listami mihol malý šimpanz. Zvieratá sa budili súčasne s nami...