Rímsky patrícijský dom, teda typ obydlia, ktoré obývala mestská aristokracia a vysokí úradní a vojenskí hodnostári so svojimi rodinami, bol z ulice celkom uzavretý. S okolitým svetom spájal ho iba vchod, lebo všetky okná smerovali do dvora. Ten bol obyčajne situovaný na juh a rozdelený na dve priestranstvá.
    Vpredu za predsieňou sa nachádzalo ātrium (gen. -iī) - priestranná centrálna časť sídla, z troch strán obohnaná dvoma poschodiami obytných priestorov s mnohými spálňami, väčšími i menšími izbami a komorami. Po celom obvode átria z vnútornej strany vyčnievala krátka škridlová strieška, mierne zvažujúca sa doprostred priestranstva - do takzvaného komplúvia (lat. complūvium, gen. -iī). Dažďová voda po nej stekala do plytkého bazéna, vykladaného mramorovou mozajkou.
    Za átriom, v prostrednej časti domu, nachádzali sa dve najrozľahlejšie miestnosti : vnútorná jedáleň a pracovné priestory pána domu s knižnicou. Na masívnych policiach z bukového a javorového dreva trónili zvitky gréckej drámy od Aischyla, Euklyda, Sofokla, historicko-zemepisné pojednania Strabōnove a Herodotove spolu so staršími i modernými politickými a právnymi dišputami od Aristotela, Perikla, Cicerōna, Catōna staršieho i mladšieho. [10]
    Medzi týmito dvoma miestnosťami viedla chodba, ktorá spájala átrium v prednej časti domu so zadnou časťou - peristylom. Peristylum v sídlach zámožných patríciov svojou rozlohou ešte prevyšovalo átrium. Bola to vlastne akási záhrada vnútri domu, zo všetkých strán obohnaná stĺporadím v dórskom alebo korintskom slohu, ktoré držalo krátku strechu. V strede bol opäť bazén, a hoci na rozdiel od toho v átriu hlbší, často s fontánou, sochou alebo obeliskom uprostred za ním svojou dekoratívnou funkciou nijako nezaostával. Po obvode bol obohnaný lemom z bieleho mramoru, ktorý mierne vystupoval nad úroveň podlahy. Rovnaké mramorové dlaždice centrálneho priestranstva rozbiehali sa v úzkych chodníkoch pomedzi záhony ľalií a ruží a obchádzajúc ostrovčeky s nízkym trávnatým porastom a živým plotom, končili pri stenách s granitovou mozajkou, znázorňujúcou rímske božstvá a výjavy z antických mýtov a legiend. Peristylum (gr. περιστυλον, gen. -ου) predstvavovalo najkrajšie, najveľkolepejšie a najnákladnejšie zariadené priestory v dome a bohatí Rimania často prijímali svoje návštevy práve tu.

    Calpurnia ležala na nízkej lavici z belasého mramoru. Malý černošský chlapec stál kúsok za ňou a ovieval ju pestrým vejárom z vystužených pávých pier. Predlaktím sa podopierala v huňatej medvedej kožušine, hlavu mala vyvrátenú k oblohe. Voľnú ruku s ramenom primknutým k lícu držala vysoko nad hlavou. Prižmúrila oko a kreslila prstom vo vzduchu malé krúžky.
    Okolo tela vinula sa jej bohato zriasená svetlomodrá štóla, upnutá na ramene sponou zo zlata a tesne pod úrovňou pŕs previazaná širokou hodvábnou stuhou, nazývanou pallē (gen. -ēs), takou ľahkou, že ju v dlani človek takmer necítil. Okolo stehien tesne nad kolenami jej odev dopĺňali tri pruhy nachovej farby z purpuru, každý tri palce široký a v neveľkých vzdialenostiach od seba. Na jediný štvorcový centimeter tejto vzácnej látky bolo potrebné spracovať výťažok z desaťtisíc morských kôrovcov. Bol to symbol bohatstva a prepychu, ktorý si mohli dovoliť iba ženy z najvplyvnejších a najmajetnejších rodín v meste. Rovnaký purpurový pruh, len zvislý a päť palcov hrubý, nosil jej manžel na tunike kláve. Tu bol však predovšetkým formálnym znakom jeho príslušnosti k ctihodnému senátorskému stavu.
    Na vedľajšej lavici ležala prevesená iná biela tóga s podobným pruhom. Senátor Pūblius Servilius Casca sa osviežoval v bazéne uprostred nádvoria. Upažené ramená mal vyložené na vyvýšenej obrube. Jednou rukou sa ovieval, druhou siahal do plytkej glazúrovanej misy, odtŕhal si hroznové bobule a vysokým oblúkom si ich hádzal do úst. Keď niektorú nechytil, skotúľala sa mu po tučnom bruchu a zostala plávať na hladine. Trpezlivo ju opäť vylovil a opakoval to dovtedy, kým mu naostatok nezmizla v puse.
    Calpurnia presunula pohyb na zápästie. Polomer krúžku, ktorý opisovala sa o čosi zväčšil. Mārcus Brūtus sedel vedľa v prútenom kresle, lakte mal vyložené na operadlách, dlane spojené v strieške a dotýkajúc sa bruškami prstov zamyslene ju pozoroval.
    Presunula pohyb na celé rameno a kruh sa znovu zväčšil. Zrazu videla svoje rameno ako vysokánsky stĺp, mohutný statív zakotvený v oblohe, siahajúci na zem, ako os, čo vôkol nej všetko plynie a nebeská klenba sa pohla. Diī immortālēs! [11] Strhla sa. Spustila ruku na bok a pozrela na Brūta. Na okamih sa jej zazdalo, akoby na ňu takto hľadel už dlho, no nestihla si to uvedomiť, pretože hneď ako sa ich pohľady stretli, on prehovoril :
,,Mox rūrsus Romād exitūrum esse
trāditur coniūnx tuus. -
CALPURNIA: - ,,Ita est,” [12] pokynula černochovi a ten začal ovievať Brūta,
,,Odchádza v osemnásty Martov deň
na východ do ťaženia proti Partom.“
BRŪTUS: (pre seba) ,,Tri dni po Ídach len. (k nej zas) A vojsko v poli
zanechá, a či privedie ho sem?“
CALPURNIA: ,,Ja neviem. Pred piatimi rokmi však,
hoc’ z Gálie sa vracal víťazne,
keď prekročil s ním Rubikon a vstúpil
do Ríma, len tým senát rozhneval.
Snáď nechá ho, kde je a príde sám.“[13]
BRŪTUS: (významne) ,,No práve. Starí nepriatelia v zášti
nepoľavili, noví pribudli.”
    Brūtus sa usiloval hovoriť tlmeným hlasom, no jeho domáhajúci sa nepokojný nástojčivý výraz na Calpurniu zrazu silno doliehal. Vzbudzoval v nej zvedavosť. Kývla na služobníctvo a naznačila, aby sa vzdialili. Ostré jarné lúče jej dopadli na obličaj. Prižmúrila oči. Brūtus úkosom pozrel smerom k implúviu.     Casca sa pridŕžal prilepený na dne bazéna, nafúknutý ako veľryba. O jeho prítomnosti svedčil iba kúsok tenkej bambusovej byľky vyčnievajúcej z vody : „Hunuhu huntu hutu! Hunuhu huntu hutu! .. Tut-tudut, tut-tudut, tut-tudut .. ,“ byľka začala pochodovať po hladine.[14]
Brūtus si mierne pritiahol kreslo a priblížil sa ku Calpurnii. Dôverne sa k nemu naklonila. Spočinuli takto dosť blízko pri sebe, aby mohli rozprávať celkom potichu.
BRŪTUS: ,,Nech Caesar má sa na pozore..”-
CALPURNIA: (rozhorčene) - ,,Ako?”
BRŪTUS: ,,Senátu jeho konanie sa prieči.
Veď čestný titul za titulom prijíma,
najvyššie pocty privlastňuje si,
do rúcha z purpuru sa odieva,
v kalceoch kráľov z Alby sa nosí.
Nedotknuteľných zbavil funkcie,
dal majetok tribúnov ľudu zhabať,
bo práve oni dobre videli to,
jak uchvacoval kúsok po kúsku.
Sám teraz dosádza už polovicu
kresiel na magistrátnych úradoch. /Appiānos/
Niektorí nevedia mu odpustiť,
že slávny senátorský stav by rád
sprístupnil verejnosti, že tiež rozkol
so starou rímskou šľachtou postupne,
pomaly síce, avšak bez ustania
viac a viac prehlbuje. Dokonca
už vydal dekrét, čo dľa neho sa
aj cudzinec v poddanom kraji môže
stať z nerimana rímskym občanom.” /Suetōnius, Plūtarchos/
CALPURNIA: (zmätená, nespúšťa z neho oči) ,,Neraz už takto so senátom prel sa
i v iných záležitostiach, však predsa
si presadil, čo zaumienil si.
Zas teraz konzulom jest. Piaty krát.
Nie je to azda jasným dôkazom,
že Rím a ľud rímsky mu pevne stráni?”
BRŪTUS: ,,Vždy vládli v Ríme dvaja konzuli,
no Caesar iba sám sa ujal moci.[15]
Vraj senátori v deň Íd kráľovskú
korunu chcú mu zveriť slávnostne,
by vládol v celej ríši; na zemi
i na mori, len nie v samotnom Ríme. /Plūtarchos/
Že z lačných chúťok tyranských ho vinia,
to čakať dalo sa a žiaden div.
Už zlietajú sa hrozby, varovné
znamenia sudby nad ním, ale nedbá!”
CALPURNIA: ,,Tu v meste vari obávať sa mám
o neho väčšmi, než tam vonku v poli?
A čestná stráž je pri ňom dňom i nocou.
Kam hne sa tu len, už tam hneď sa berú
za ním.” -
BRŪTUS: (veľmi naliehavo, žalostne)
- ,,Nie v senáte, nie v senáte ..”
CALPURNIA: (údiv, vzápätí sebaisto) ,,Kto na posvätnej pôde senátu
by odvážil sa ohrozovať ho?!
Jak senátori jeho život chrániť
sa zaviazali v čestnej prísahe,
tak jest to napokon aj povinnosťou,
aj vecou cti každého Rimana.”
    Calpurnia sa znovu oprela. Pallē z kompaktného hodvábu si priložila k lícu. Casca práve vyliezol z vody, opásal si uterák a vyklepávajúc si vodu z uší prikročil k dvojici :
CASCA: ,,O čom tu rozpráva sa?”
    Brūtus hľadel do zeme a žmolil v prstoch stonku z hroznového strapca. Calpurnia vystrela dlaň proti slnku :
CALPURNIA: ,,Vrátil vás kúpeľ zas k životu, vidím.”
CASCA: ,,Ó blaživý, veď človeku sa rozum
už pri tej práci z lebky vyparuje.
(k Brūtovi) A najmä vtedy, sám keď bez ustania
nad všetkým preberá a príliš mnoho.
Všakže, Brūte ..” -
BRŪTUS: - ,,Uh eh, čože?”
CASCA: ,,Hlava prázdna zostať môže,” zaklopal Brūtovi na čelo a odobral sa prezliecť do kubikula.

    Sedeli tak chvíľu bez slova. Ona si uvedomovala napätie, nepokoj, ktorý naraz vstúpil medzi nich a uvažovala, čo povedať. On uvedomoval si márnosť svojho počínania. Ona nikdy nepoznala nešťastie, nepoznala chorobu, nemusela znášať biedu, útrapy vojny nezasiahli ju a strach o holý život a o životy blízkych nikdy nezachvátil jej srdce. Zdalo sa, že táto žena neverí tomu, že tieň smrti mohol by na ňu doľahnúť.
    Senátori sa rozlúčili, prešli cez átrium a objavili sa na voľnom priestranstve pred sídlom. Casca si prehodil vrch tógy cez pravé rameno a upravoval si sínus na hrudi. Brūtus rázne zatlieskal: ,,Servī, cette fercula! Citrā!” Neďaleko na námestí sa od skupinky, postávajúcej v tôni borovice, hneď oddelilo osem otrokov.[16] Dvihli nosidlá, priniesli ich k pánom a zložili ich tak, aby tí mohli ľahko nastúpiť.
    Keď sa tučný senátor vyteperil do nosidiel, dal sa naprávať si záclony tak, aby ich neskôr mohol stiahnuť proti slnku. No nedarilo sa mu s nimi manipulovať, a tak sa posunul doprostred, rozvalil sa po celej dĺžke a na hlavu si položil slamenú striešku. Brūtus sekol vo vzduchu. Calpurnia kráčala chvíľu vedľa neho :
,,Uxōrem tuam salvēre iubeō. At cūr non adībat?,” zložila ruku z prične. Nosidlá jej pozvoľna vykĺzli Ustúpila černochom nabok a zastala.
,,Non valet,” [17] znela odpoveď.
    Slúžka zametala vstup do predsiene a Calpurnia s rukami skríženými na prsiach hľadela za nimi.

~ (7) ~

[10] Vzdelaní Rimania a ženy z vyššých spoločenských vrstiev mohli rozprávať po grécky tak, ako sa my dnes dorozumievame po anglicky, nemecky, či francúzky.
[11] ,,Nesmrteľní bohovia!“
[12] BRŪTUS: (ad Calpurniam)
,,Váš manžel skoro, ako vraví sa,
zas Rím sa chystá opustiť.“ -
CALPURNIA: - ,,Tak jest.“
(V latinčine sa zdvorilostné vykanie nepoužíva)
[13] 10. januára roku 49 p.n.l. Caesar s galskými légiami prekročil rieku Rubicō v severnej Itálii, ktorá oddelovala Predalpskú Gáliu od vlastného rímskeho územia a zahájil občiansku vojnu: ,,Ālea iācta est.“ - Kocky sú hodené.
[14] ,,Hannibal ante portās! Hannibal ante portās!” - Hannibal pred bránami! Pokrik Rimanov pred cartháginskym vojvodcom počas púnskych vojen. Neskôr slovné spojenie všeobecne v hovorovej reči sprevádzalo hrozby.
[15] Caesar bol vyhlásený za konzula sine collegā na desať rokov po sebe a bol mu udelený titul doživotného diktátora - lat. dictātor perpetuus (gen. -ōris, -uī).
[16] ,,Otroci, sem sa s nosidlami! Z tejto strany!“
[17] ,,Odkážte svojej manželke moje pozdravy. A prečo vlastne neprišla?”
,,Necíti sa dobre.“