Áno je to tak, nový rok začal s dobrou správou. Mám projekt. Správne by som mala napísať mám veľa práce za málo peňazí a na moje vlastné prekvapenie som z neho nadšená. Možno je to tým, že je v Prahe, možno je to tým, že vôbec nejaký je a možno je to spôsobené len obyčajnou nádejou, že všetko sa na dobré obráti.

Koniec roka skončil pracovným fiaskom. Moja posledná prezentácia dopadla nad očakávania dobre, bola taká skvelá, že zúčastnení sa rozhodli si ju vypožičať a pod svojou hlavičkou pred svojimi zamestnancami odprezentovať. Neodolali ani sloganu, ktorým sa celá prezentácia niesla a nazvali ním ozdravovací projekt pre vlastnú spoločnosť. Mne potom len slušne v predposledný deň v roku zavolali, poďakovali, veď ako inak a popriali veľa šťastia do nového roka. Nepotrebujú ma, využijú vlastné skryté interné zdroje, ktoré zázrakom teraz objavili a moje nápady, ale to mi zabudli spomenúť, to som sa náhodou dozvedela o dva dni neskôr.

Šťastena sa vrátila v novom roku a prišla prvá ponuka. Poučená vývojom z minulosti, som si povedala, že bez zmluvy ani z postele nevstanem a na moje veľké prekvapenie to vyšlo. Vlastne to ani nebolo tak veľké prekvapenie, spoľahlivo tento prístup fungoval v minulosti, to len teraz som sa z čistého zúfalstva občas rozhodla zmeniť rokmi overené a zabehnuté postupy. Asi to príde niekomu arogantné, ale som zástancom toho, že keď sa dve strany chcú dohodnúť sa vždy dohodnú veľmi rýchlo, keď sa nechcú, všetko sa naťahuje o zbytočné stretnutia, ktoré nikam nevedú a preto netreba skákať po každej ponuke a radšej počúvať svoj inštinkt. Tak to bolo aj v tomto prípade, kde sa konečne chcelo a vedelo sa, že sa chce a potrebuje. Večer sme sa dohodli a v stredu ráno som si našla v maili podpísanú zmluvu.  A tak mám projekt. Nie hocijaký projekt, projekt v Prahe a to je viac ako projekt...

Môj prvý pracovný deň bol štvrtok. Po veľmi dlhej dobe som pocítila chvíľkové vzrušenie a vstala som skôr ako zazvonil budík, ktorý zabezpečoval dostatočnú časovú rezervu na spoznávanie nových spôsobov cestovania. Po dôkladnom zvážení a uvedomení si, že autobusovú zástavku, kde stojí spoj vedúci na hlavnú stanicu, mám pod domom, som sa rozhodla využiť túto alternatívu a ušetriť na taxíku. Je pomerne veľká hlúposť vyhadzovať za 7minutovú cestu taxíkom 5 EUR, keď môžem zaplatiť 50 centov za 10minutovú jazdu prázdnym ranným autobusom a rozmýšľať ako sa kupuje lístok, prípadne, či sa tie dvere otvoria samé, ale je nutné zakričať čarovné heslo „sézam otvor sa“.

Ako človek prepravujúci sa peši, autom alebo lietadlom, stále považujem cestu autobusom a vlakom za pomerné veľkú exotiku. Ak budem úplne presná, tak poviem, že železničnú stanicu v Bratislave som naposledy navštívila v 91 roku a po včerajšej skúsenosti môžem kľudne skonštatovať, že veľa sa za tých pár rokov nezmenilo, možno len počet bezdomovcov sa znásobil, inak absolútne nič. Keďže som cestovala po x-tých rokoch a moje vzrušenie z cesty mi nedalo spávať, tak aj na tej stanici som sa ocitla skôr a čas som tak mohla využiť na aktívne preciťovanie interiéru a chladu, ktorý sa mi pomaličky vkrádal do topánok a sledovanie ranných staničných postavičiek. Najviac mi však zabrali prudké úvahy o tom ako nájdem správny vagón. Áno, ja svetobežník, som si na bratislavskej stanici pripadala ako ten najposlednejší sedlák v meste, ktorý nevie odkiaľ kam, večer pred odchodom surfuje na nete, hľadá najprimitívnejšie informácie o preprave bežných smrteľníkov a nechá sa poučovať vlastnou ratolesťou, o tom ako sa kupuje lístok na MHD a ako sa identifikuje ten správny vagón.

Po úspešnej identifikácií vagóna a správneho miesta, som sa pohodlne usalašila  pri okne, pohľadom neveriaceho Tomáša hľadela na zásuvku v stene a predstavovala nekonečné možnosti ako efektívne strávim každý týždeň 9 hodín vo vlaku.  Po pristúpení ďalších cestujúcich do kupé ma začali prepadať romantické spôsoby zoznamovania sa s náhodnými cestujúcimi, ale po prvých minútach snívania ma prebrali menšie omrzliny na nohách spôsobené neskutočnou zimou v kupé prvej triedy a jediné, čo ma zaujímalo, bola skutočnosť ako prežijem ešte 4 hodiny v tejto skurvenej zime. Spoločnosť mi robil vianočný darček od exmanžela „Žena na pokraji nervového zrútenia“. Chvíľu som uvažovala, či mi chce niečo naznačiť, alebo je to pomsta za môj darček „Návod na prežitie pre muža“.

Prežila som aj knihu aj kosu a s veľkým úžasom v očiach som vystúpila na pražskej železničnej stanici. Odvahu porovnávať som nemala. Na tejto stanici som nebola v 91 roku, ale bola som na iných v Európe a tu som mala tiež pocit, že som v Európe a nie na ďalekom Sibíri alebo veľkej Bratislave. Chvíľu som uvažovala, čo si asi myslia ľudia, ktorí prídu na Slovensko vlakom, ale rýchlo som to radšej v hlave  zahnala a vybrala sa hľadať kanceláriu, kde som bola očakávaná.

Ja neviem, čo znamená Praha pre iných, ale pre mňa je to miesto, kam sa rada vraciam. Prežila som tu aktívne obdobie vorkoholizmu a kľudne by som mohla dopísať aj alkoholizmu a žúrkovizmu. Praha je jednoducho miesto kde to žije, kde sa nádherne dá spojiť príjemné s užitočným, kde človek, keď aj veľa pracuje, vôbec nemá ten pocit  a je pripravený na tú správnu akciu v hociktorú hodinu, pretože Praha má v sebe nekonečnú nevyčerpateľnú energiu, ktorou každého bezplatne zahŕňa. Praha sú  spomienky a hlavne nové zážitky...

Mám taký zvyk, po práci vždy zájsť na nejaké pekné miesto, v ideálnom prípade s niekým, dať si dobrú večeru, jeden povinný drink, viesť nekonečné filozofické debaty o živote alebo len počúvať a nemo pritakávať, keď sa druhá strana snaží získať si pozornosť, prípadne, keď nikto nie je po ruke, ticho pozorovať okolie a uvažovať o cudzích životoch.  O tých cudzích sa vždy uvažuje ľahšie ako tých vlastných. Včerajšok nebol výnimkou a navyše to bolo okorenené jedným rande na slepo, čo ma opäť vrátilo do ďalekej minulosti, kedy som randila takmer každý týždeň. Stretávanie nových ľudí, je pre mňa pracovná rutina a tak mi naozaj nerobí najmenší problém stretnúť niekoho koho poznám z čatu.

Včera to bol futbalista. Nie hocijaký futbalista, ale údajne úspešný futbalista. Priznávam sa dobrovoľne, voči športovcom tohto typu som trošku skeptická a nemám o nich extra vysokú mienku, ale na druhej strane predstava, že niekto vybočuje z radu a vie prekvapiť, je predsa len lákavejšia. To je na predstavách asi to najúžasnejšie. Sú vždy krajšie ako realita. Keďže sa v tom nevyznám, nemôžem objektívne posúdiť, čo znamená byť úspešný futbalista, ale čo určite dokážem sucho skonštatovať, že s futbalistom je to zvyčajne na veľmi krátky rozhovor, témy sa minú rýchlejšie ako posledná kolekcia Jimmy Choo pre H&M a pokiaľ sa človek donekonečna nechce baviť o cenách nehnuteľnosti a výhodných kúpach domov na Miami, nie je o čom. Ešte by sa dalo trošku o cestovaní, ale aj tá debata o cestovaní prebieha vo veľmi povrchnej rovine ala páči/nepáči prípadne tam som bol/nebol, ale nepýtaj sa ma prečo áno a prečo nie, ešte by som mal povedať súvetie a to by bol prúser.

Večeru sme spráskali do hodiny a potom bol nečakane odvolaný... Asi som nenapĺňala jeho predstavy, alebo veľmi rýchlo pochopil, že on nenapĺňa tie moje. Kto vie, či sa to niekedy dozviem, to v tejto chvíli netuším. A možno mu len sprosto krivdím. Čo, ale rozhodne viem, že intuíciu treba počúvať, hlavne keď jej mám údajne nadelenej za troch. Tak potom fakt nechápem, prečo sa s ňou ešte stále občas zahrávam a vedome si prikrašľujem skutočnosti.

Večer som si však nenechala pokaziť, aspoň niečo som sa už naučila a v Prahe sa to ani nedá, obvzlášť, keď sedíte vo svojom obľúbenom mieste meno Le Patio a na poslednej strane jedálneho lístka na vás čaká najlepšie Creme Brulée v meste. Potom už len hotel, zaslúžený spánok, práca a odchod do veľkej Bratislavy s 90minutovým meškaním, strateným lístkom, kupé bez kúrenia a dobrou náladou, ktorá sa vo vlaku pomaly vytráca, zatiaľ čo meškanie sa  predlžuje...

Práve sme na čísle 150minút a Bratislava v nedohľadne... ale objavila som voľnú zásuvku a tak dopisujem tieto moje nové nezmysly, ktoré som nazvala Srdečné pozdravy z vlaku...  budem si nimi skracovať cestu nasledujúcich 13 týždňov...

Celkový čas meškania 175 minút.