Prológ

      Bola zima. Vlastne boli Vianoce. Ani to nebolo tak dávno, dva roky dozadu. Mala som plavé vlasy, dlhé asi po plecia, počúvala som koledy, vyžierala som posledný balíček kofeínových cukríkov a mame som na narodeniny napaľovala cédečko so všetkými hitmi za posledné tri roky, ktoré sa jej páčili.

      Písala som si s Lubošom. Usmievala som sa. Dohodli sme sa, že to skončíme. Cez net. Jednoducho, bez stresu, zbytočných výčitiek. Bez kriku. Nemal byť prečo, aspoň z mojej strany určite nie, cítila som sa pri tom oslobodzujúco a, aby som pravdu povedala, trocha mi v tej chvíli padol kameň zo srdca.

      Potom prišla jar a ja som mala ešte stále dlhé blond vlasy. Stále som jedla kofeínové cukríky a pila kávu. Chystala som sa von. Za Aťom. Aby sme spolu napísali sloh z neminy. On v nej dobrý nikdy nebol, preto ma poprosil, či by som mu s tým pomohla. Obliekla som si teda biele gate, modré krátko rukávové tričko a vlasy som si nechala rozpustené.

      To, že zostaneme len kamarátmi, pretože sa nechce viazať, mi povedal so skormúteným výrazom na tvári. Milo som sa naňho usmiala a povedala, že je to v poriadku. Nebolo. Ale nekričali sme, neplakali a neosočovali sme sa. Plakala som len ja, po ceste domov, ale aj to ma zastihla letná búrka, takže nebolo vidieť, že plačem. Bolo to v pohode. Zvládla som to.

      V lete ma prišiel navštíviť môj prvý ex. S Jakubom sme sa spoznali už dávno, sedeli sme si ako ľudia, našla som v ňom, oporu prežívala som s ním prvú veľkú lásku. Jediný problém, ktorý sme kedy mali, bolo, že nebol zo Zámkov. A chodiť s niekým  na diaľku, keď ste pubertiaci, to nie je žiadna výhra. Za ten čas sme sa stihli dvakrát rozísť a trikrát udobriť. Momentálne sme sa nachádzali vo vzťahu, ktorý sme pomenovali ako moja/môj dvojnásobná/ý bývalá/ý, ktorú silno ľúbim.

      Všetkých som ich ľúbila.

      Istým spôsobom.

      A, samozrejme, budem.

      A potom boli zase Vianoce. A ja som opäť sedela pred compom a jedla kofeínové cukríky. To bolo pred rokom. Vlasy som mala kratšie, ale nie úplne krátke, stále plavé. Niečo som písala, vlastne, ja som niečo písala stále. Bavilo ma to, oslobodzovalo a keď som už nemohla na niekoho nakričať, aspoň som to zo seba vypísala. Primitívne, banálne, no účinné.

      Na Silvestra som si povedala, že prešiel rok. Odkedy? Predsa od minulého Silvestra... každý tak počíta roky.

      Vtedy som sa smiala, lebo krásne snežilo.

      Na jar som sa smiala, lebo bolo opäť krásne počasie, s mojimi Spriaznenými dušami sme si vyšli von a jedli sme kofeínové cukríky.

      Potom prišlo leto.

      Odvtedy si toho veľa nepamätám.

      Zato viem však jedno.

      Odvtedy nepočítam roky od Silvestra.

      Teraz je opäť leto.

      Je nehorázne teplo, takže si zarábam ľadovú kávu a namiesto kofeínových cukríkov, ktoré sa roztápajú, žujem kofeínové žuvačky. Vlasy mám stále plavé, vytiahnuté Slnkom, postupne zastrihané a dlhé asi do polovice chrbta.

      Som v takom zvláštnom citovom stave.

      Usmievam sa, lebo to odo mňa všetci očakávajú.

      Lebo som optimista.

      Listujem si v starom denníku, kde som práve našla mojich Niekoľko zásad, ktorými sa budem držať zubami-nechtami za každých okolností. Spočívajú z bodov, ktoré som si sama napísala. A to:

1)       Ak sa stane niečo, s čím si nepočítala, nepanikár. Ukľudni sa, párkrát sa nadýchni, párkrát vydýchni a snaž sa zachovať si chladnú hlavu. Hlavne nebuď paranoidná.

2)       Vždy konaj podľa intuície

3)       Veci, ktoré ťa napadnú ako prvé, sú, v zásade, správne.

4)       Občas sa musíš nechať unášať prúdom... nechaj veciam voľný priebeh (keď to nevyjde, riad sa zásadou číslo 1 a 6)

5)       Nikdy neľutuj to, čo si spravila! Ak ťa predsa len budú napadať poľutovaniahodné myšlienky, okamžite dodaj: „Ale potom ma mohlo prejsť nákladné auto alebo čokoľvek iné...“!!!

6)       Riad sa prikázaním nezabi – v ktorejkoľvek situácii.

7)       Každé ráno sa snaž vstať pozitívne naladená. Skús myslieť na nejakú krásnu vec (alebo človeka), čo ťa v ten deň čaká alebo na niečo pekné, čo si zažila včera, Ak to nepomáha, pusti si nejaký dobre agresívny song. Ak nezaberá ani to, drž sa zásady číslo 6.

8)       Ak si už napriek všetkému riadne mimo, sprav len jedno – postav sa pred zrkadlo a strašne nahlas začni kričať: „Toto nie si ty preboha, sa spamätaj, ty troska!! Okamžite sa postav na nohy, jasne?!!!“

      Bolo to pred rokom, keď som ich spísala. Presnejšie, pred rokom som ich písať začala.

      Vtedy som nebola šťastná.

      Vtedy som plakala. Veľmi, veľmi veľa som plakala.

      Mala som sladkých šestnásť a zažila som toho toľko, čo si bežný dospelý človek nedokáže predstaviť.

      A povedala som si, dobre. Chceš revať, rev. Chceš kričať, krič. Tak buď na dne. Plaz sa. Ale postav sa. A vždy, keď si uvedomíš, kde si spravila chybu, zapíš si to. Vždy, keď ti niečo pomôže, pripíš to na zoznam.

      Dnes mám Niekoľko zásad, ktorými sa budem držať zubami-nechtami za každých okolností presne 31. Nepodstatné som vyhodila, podobné som skombinovala a snažím sa nimi riadiť.

      Nie som šťastná. Vlastne nie som šťastná ani trocha.

      Martin mi povedal, aby som vyhodila staré denníky. Píšem si ich od deviatich rokov. A znamenajú pre mňa viac ako kofeínové cukríky.

      Ale ja už iné východisko nevidím.