Určite sa ešte na Slovensku nájdu pamätníci, ktorí sa osobne presvedčili, že neodškriepiteľnými autoritami s takmer puncom neomylnosti, okrem rodičov, boli pri zmravňovaní nášho pospolitého ľudu aj pán richtár, pán rechtor (učiteľ) a pán farár. Preto sa ani nedivím, že vtedy bolo najmä na dedine úplne bežné, keď sa vykalo nielen autoritám, vrchnosti a všetkým starším, ale predovšetkým svojim rodičom - tým spravidla po celý život. Áno, ťažko sa vtedy dalo hovoriť o demokratických výchovných metódach. Pri výchove, bez akýchkoľvek pochybností vládlo autoritárstvo, ktoré bolo nie raz presadzované aj telesnými trestami. A to nielen v škole, ale aj doma v rodine. Bežnou praxou bolo napríklad aj to, že keď dieťa v škole učiteľ za niečo fyzicky potrestal, potom takému neposlušníkovi doma,  spravidla  priložil aj otec. Určite to neboli práve najideálnejšie výchovné metódy, ale vtedy postačovali nato, aby sa do  školy nebál ísť učiteľ ale dieťa. Čiže inak povedané. Vrchnosť síce mala autoritu, ale vynútenú.

Prišla éra socializmu v ktorej štát prebral na svoje bedrá všetku starostlivosť o človeka, a to od jeho narodenia, až po jeho odchod z tohto sveta. Samozrejme, že to nemohlo obísť ani výchovný a vzdelávací proces. A tak veľmi rýchlo, boli dovtedajšie prirodzené a historické autority, nahradené autoritami straníckymi. Postupne z výchovy a vzdelávania detí odišla do stratená nielen  kresťanská náuka, ale mnohokrát aj samotný Komenský.  Toto bolo nahradené sovietskou boľševickou ideológiou a sovietskymi pedagogickými vzormi, medzi ktorých patril napríklad „nesmrteľný“ Lenin, či Makarenko a ďalší. Ich cieľom mala byť najmä výchova oddaných, mladých budovateľov socializmu, ktorých detí už mali žiť v komunizme. Preto je z hľadiska vtedajšej moci, úplne pochopiteľné, že detí boli vychovávané tak, aby bez akéhokoľvek prejavu odporu, plnili najprv požiadavky strany a vlády a až potom, ak im ešte ostala chuť a nejaké sily, aj požiadavky svojich rodičov.  Ak sa aj napriek tomu našiel nejaký jedinec, ktorý sa týmto zásadám vzpriečil, strana a vláda mala nepreberné množstvo prostriedkov ako napraviť takého zblúdilca. Veľmi účinnou metódou bolo napríklad to, že pri výbere strednej a vysokej školy bol takýto jedinec úplne odpísaný, lebo zo školy nedostal kladné odporúčanie a bol veľmi rád, ak ho prijali na nejakú dvojročnú učňovskú školu. Áno aj tu bola dosiahnutá autorita, ale tiež vynútená a vyhovovala len jednej strane.Vtedy sa báli do školy chodiť nielen žiaci, ale aj mnohí učitelia. 

Teraz našim ľuďom už nehrozí, žiadny typ z vyššie spomínaných autorít. Predsa máme demokraciu a v nej si môže každý slobodne robiť to, čo chce. Alebo, žeby nie ? Veru nie! No vysvetlite ľuďom, že v prvom rade majú žiť ako ľudia, potom, že majú dodržiavať zákony, ktoré prijal slobodne a demokraticky zvolený parlament, keď všade dookola vidia pravý opak. Začnime od najvyššieho poschodia. Každý prezident, predseda parlamentu, členovia vlády SR, poslanci NR SR, sudcovia, prokurátori, exekútori, advokáti, policajti by mali byť pre náš pospolitý ľud, vždy a  za každých okolností autoritami, a tým aj prirodzeným vzorom.  Žiaľ nie sú !  Poďme o poschodie nižšie. Vedúci pracovníci štátnej a verejnej správy, učitelia, vychovávatelia, lekári, náboženskí činitelia, špičkoví športovci a ďalšie verejne známe osoby, majú medzi sebou stále mnoho čiernych ovci, ktoré im špatia ich  dobré meno. A tak je potom veľmi ťažké presviedčať, napríklad žiaka v škole, že si má vážiť svojich učiteľov, ak jeho riaditeľka školy svojim konaním porušuje zákony a školskú morálku. No a na prízemí ostali už len rodičia a ich detí. Tu je potom mnohokrát veľmi ťažké viesť polemiku o tom, aké by mali byť naše deti, keď v tom najlepšom prípade, síce sú pre nich ich rodičia vzorom, príkladom aj autoritami, ale možno len v rodine. Stačí zapnúť televíziu, či internet a veľmi často je všetko inak, lebo z každej strany na naše mladé stvorenia útočí, celý tajfún lži, poloprávd, klamstiev, pokrytectva, falošnosti, konšpirácii a iných nechutností, kde sa oni nedokážu bez životných skúseností správne zorientovať. Tieto vplyvy, žiaľ mnohokrát, úspešne  ničia našu námahu vynaloženú pri výchove našich potomkov. A tak sa nám akosi ťažko darí pri výchove dosiahnuť to,  aby naše deti vždy, všade a za akýchkoľvek okolností, jednali iba ľudsky. Ak by sa nám to všetkým podarilo, potom by naše deti mali dosť pozitívnych, prirodzených autorít a určite by sa napríklad, do školy tešili nielen učitelia ale aj ich žiaci.

Kedy toto bude ? No, niekde to už možno dosiahli, ale pre mnohých je to iba vzdialený šepot. A určite to pre všetkých nastane vtedy, keď sa všetci bez výnimky budeme usilovať o to, aby sme boli, a vždy aj ostali, v prvom rade dobrými ľuďmi. Sloboda a demokracia, ale za nedostatok prirodzených, pozitívnych vzorov a autorít, určite nemôže! Chyba je len, a len v ľuďoch. Pokoj a čistú myseľ, aj  na takéto rozjímania, v čase kresťanského adventného obdobia, všetkým úprimne praje doko.