Myšlienka na to, že chcem písať ma prenasleduje v podstate denne. Možno viem aj o čom, ale doteraz som nevedela pre koho.

     Keď som asi pred týždňom objavila bloggy, vedela som, že toto je priestor pre mňa. Už na strednej škole som začala písať, ale chýbala mi nejaká spätná väzba. Moje literárne výtvory som mala odvahu ukázať len niekoľkým naj kamarátkam, ale nebolo to ono. Väčšinou pochválili, ale ja som nemala istotu, či je to úprimné, alebo len zo slušnosti. A tak som písala pre seba - najskôr dosť intenzívne, neskôr menej, menej a ešte menej... Dodnes mám odložený jeden dokončený a jeden nedokončený "román" z tých čias a niekoľko blokov a zošitov niečoho, o čom som vtedy snívala, že by to raz mohli byť texty populárnych pesničiek. Tieto sny mám dnes už dávno za sebou, ale možno časom niečo oprášim a predvediem ako štipku poézie.

     Pred pár dňami som objavila bloggy. Geniálny nápad. Konečne priestor aj pre mňa. Môžem sa pokúsiť znovu písať a "hodiť to do placu". Na jednej strane som pre svojich "čitateľov" neznáma a nenútim ich čítať, čo napíšem. Je to len na ich dobrej vôli a časom možno aj na tom, či budem vedieť svojimi príspevkami a myšlienkami zaujať. Na druhej strane je tu možnosť spätnej väzby v podobe komentárov. Predpokladám, že to je práve to, čo motivuje viacerích písať práve takto. Spätná väzba. Vedieť, že niečo sa mi podarilo napísať a niekoho to potešilo. Alebo naopak. Niečo som vytvorila, ale nestálo to za nič. Nikoho to nezaujalo, niekoho rozčúlilo, niekto ma poslal do čerta... Každý subjektívny názor má svoju cenu, pokiaľ naozaj vyjadruje názor pisateľa. Pretože myslieť si jedno a vravieť niečo iné... To poznám a nestojím o to. Možno preto istým spôsobom oceňujem anonymitu bloggov.

Toľko môj úvodný príspevok. Verím, že nezostane dlho ako jediný.