Vravím si: Mám dve ruky, mám hlavu, skúsim s tým niečo urobiť. Hm, dobrý začiatok. Treba umyť riad. Na oko jednoduchá činnosť. Pustiť vodu, namočiť hubku, obohatiť ju o príjemne voňajúci prostriedok a ide sa na to. Držím si rukou tanier. Opláchnem ho pod tečúcou vodou a umyjem s hubkou. Spokojná, že ako mi to ide, otočím v ruke tanier, aby som ho umyla i zo spodu. Veď ako inak, keď ho chcem naozaj umyť. Však? Hm, tu však nastáva problém. Ten tanier musím zdvihnúť do vzduchu a iba tak ho budem môcť naozaj umyť. Už ho nemôžem položiť späť do drezu, veď tam je pena a aj nečistota z jedla, ktoré potrebujem opláchnuť z taniera, aby bol naozaj čistý a pripravený na ďalšie papanie. Logika nepustí! Zdvíham tanier oboma rukami, preklopím ho spodkom na vrch. Hubkou jemne prejdem po tanieri a som spokojná, že to ide. Ale obrátiť tanier späť a opláchnuť ho pod tečúcou vodou a uložiť ho do odkvapkávača, sa mi už nepodarí. Spokojnosť nahrádza šok z toho, že mi tanier vykĺzne z ruky a s ohromným rachotom padá do drezu a rozbíja sa. To veru nepoteší. Nie, že si neumyjem riad, ale ešte si ho aj rozbijem. Ešteže som nemala plný drez riadu, len ten jeden tanier tam bol a i ten zahučal. No, aj také začiatky dní môžu byť. Nemusí ísť všetko hneď od rána dobre. Hrnček od kávy si už umývam opatrne, aby som neprišla aj oň. Je to nešikovné, ale zadarí sa. Musím len striehnuť na každý svoj pohyb, aby mi i hrnček nevyletel z ruky. Chytiť predmet do ruky a držať ho, je predsa bežná záležitosť. A i samozrejmosť. Áno, samozrejmosť to však prestáva byť, ak Vám ruka prestane fungovať podľa potreby. Keď si čosi potrebujete podržať v jednej ruke a druhou čosi urobiť. Chcete sa naraňajkovať. Tak si vezmete do ruky krajec chleba a chcete si ho natrieť maslom. Položíte si chlieb na dlaň jednej ruky a druhou rukou vezmete nôž a natriete si ho maslom. Keďže chcem mať maslo na celej ploche toho chlebíka, pootočím si ho tak, aby som sa dostala všade s tým nožom. Nepatrný pohyb dlane a chlieb skončí v dreze a samozrejme tou namazanou stranou dolu. Som rada, že som bola nad drezom a nie nad kobercom. Aspoň to uvažovanie mi to trošku uľahčí občas, hihi. Odvtedy si mažem chlieb len tak, že ho mám bezpečne položený na tanieri a druhou rukou si ho len pridŕžam, aby sa nehýbal. S krájaním zeleniny je to trošku náročnejšie, ale dá sa to zvládnuť. Len si musím naozaj strážiť každý rez pravou rukou, lebo tá by krájala rezko, keby mohla. Pridŕžať papriku na doske pri krájaní si viem dobre, ale s posúvaním ruky od čepele noža preč to už také dobré nie je. Ja viem, že musím tú papriku vidieť, aby som si ju mohla nakrájať, ale moja ruka to niekedy nechápe a nevie sa posunúť. A vtedy musí druhá ruka trpezlivo čakať, aby som sa neporezala. Pri väčších kúskoch je to fajn. Ale ak chcem nakrájať cibuľu na drobné kúsky. Napríklad na praženicu alebo do nejakej nátierky si neviem predstaviť inak nakrájanú cibuľu, než na drobné kúsky. To je náročnejšia záležitosť, veru. Vtedy si vravím, že som rada, keď to zvládam v malom množstve. Neviem si predstaviť nakrájať zeleninu pre viac hladných krkov. Nabrať si jedlo na tanier a najesť sa. Tiež bežná, denne využívaná vec. Keď tanier držím oboma rukami, nemám si ako nabrať jedlo. Keď tanier držím jednou rukou, nemám istotu, že tam aj zostane. Tanier položím na linku alebo na stôl a spokojne si naň naberiem to papanie. Nepraktické? Pre mňa však oslobodzujúce! Viem si to urobiť sama a nemusím sa cítiť nedobre. Žehlenie je tiež potrebná záležitosť v živote človeka. Každému táto činnosť nevyhovuje. Ja som s ňou až taký problém nemala. Keď treba, tak sa to urobí. Hm, zapnúť žehličku a tričko ožehliť nie je problém ani dnes. Problém nastáva vtedy, keď je tričko vyžehlené a treba ho zložiť na tvar, aby sa zmestilo do zásuvky alebo na policu v skrini. Hm, jednoduché! Poviem si. Uhm. Teoreticky jednoduché. Prakticky neohrabané a niekedy až nemožné. Vedieť, čo treba urobiť a vedieť to aj urobiť, nie je to isté! Pri týchto činnostiach mi vždy prichádza na um otázka, že ako fungujú ľudia, ktorí majú len jednu ruku. Ja mám dve ruky a veľa vecí urobiť neviem, ale som rada, že ich mám obe. Občas sa aj zasmejem. Držať v ruke knihu alebo časopis a po chvíľke už nemať šancu vidieť obsah stránky, to občas aj pobaví. Čítam text a zrazu mi začnú písmenká pred očami poskakovať. Nie, neprestávam vidieť. To si len ruka žije svoj život a začne sa nekontrolovateľne pohybovať. Pobaví ma to a ak si chcem text dočítať, musím si knižku chytiť aj druhou rukou, aby už netancovala. Obuť si topánky problém tiež nie je. Kým si nepotrebujem na nich zaviazať šnúrky. Občas to trvá, je to zdĺhavé, ale podarí sa to. A človek si zvykne kupovať pre seba použiteľnejšie veci. Suchý zips alebo zips je už dnes celkom dosť využitý pri mnohých výrobkoch. Aj tenisky so zaťahovacím systémom sú fajn. Obujem, zatiahnem šnúrku podľa potreby, s bežcom zafixujem a hotovo. A takto si spolu nažívame :-)