Večer sme sedeli v nemocnici spolu so sestričkami. Mali útulnú izbietku vyzdobenú kvetmi a vždy sa tešili na tiché chvíle večrného odpočinku. Pri čaji a koláčikoch si rozprávali o svojich zážitkoch, starostiach i šťastí v povolaní.

Keď som ich poprosil, aby každá porozprávala svoj najkrajší zážitok z nemocnice, vyšli najavo radostné príbehy. A keďže matky predstavené majú právo byť trochu svojhlavé, táto múdra, zdržanlivá žena až na všeobecné naliehanie povedala tiež svoj príbeh:

Na detskom oddelení som mala nevyliečiteľne choré dievčatko. No napriek stálym bolestiam bolo toto dieťa vždy, keď som k nemu prišla veselé, niekedy až žiarilo od radosti. Keď som sa maličkej opýtala, prečo je taká šťastná, vytrvalo mlčala. Po mojej viac ráz zopakovaniej otázke: "No, veď mi už povedz, prečo sa tak tešíš?" mi so zahanbeným, nežným úsmevom pošepla: "Lebo si tu ty!" To bol môj najkrajší zážitok - skončila matka predstavená tiež trochu v rozpakoch, akoby bola príliš otvorila zips na svojom srdci, ale predsa len s úsmevom!

(Max Rössler z knihy Objav radosť)