Chodím si tu svetom s vyškerenou tvárou a hľadám si svoje šťastie. Malý blázonko, ktorý stále čaká v rade na skutočnú lásku, zatiaľ čo ostatní to už dávno vzdali, lebo ich pohltila tá čierna nekompromisná a sklamaniami nasiaknutá spoločnosť. Dúhový vtáčik letáčik. Lietam si tu oblohou a smejem sa svetu, ktorý ma chce silou mocou pritlačiť k zemi, ostrihať mi krídla a odnaučiť ma večnému plachteniu. A že kto je tu naivný!
            Túlam sa ulicami a hľadám známku spriaznenosti. Ja viem, že tam niekde je. Večný priateľ na dlhé nočné kvákanie. Kamarátka do dažďa. Niekde tam, medzi tými utrápenými tvárami, je presne taká detská dúhová duša mne podobná. Taká, s ktorou sa budeme smiať a smiať, až nám puknú bruchá. Taká, ktorá pod tým mojím večným optimizmom rozpozná tú malú trhlinku, ktorú skrývam pred svetom. Spoločne utečieme zamračeným ránam.
             Ľudia sú zvláštne tvory.  Nepochopiteľne vláčia ťarchy celej spoločnosti. Robia zo seba komplikované utrápené jedince, básnia o svojej výnimočnosti. Predsa sme všetci rovnakí. Také malé pobehujúce zmätené celky hľadajúce teplo domova . Dve dlhé ruky, dve krivé nohy, dvoje okále a plná polička neuprataných myšlienok. Jednoducho zmanipulovateľné a dúfajúce v krajší zajtrajšok. A niekto tam hore sa na nás pekne zabáva. Napcháva sa pukancami a so smiechom krúti hlavou, čo to z nás vyrástlo a čo dopekla to stvárame. „Tí malí hlupáci. Ale aj tak ich mám rád!“:myslí si popri chrúmaní.
            Ono je to vždy na začiatku tak nepochopiteľne krásne. Prečo ja? Spomedzi miliónov ľudí a on ľúbi práve mňa. MŇA. Veď som len obyčajná tuctová schránka problémov a smiešnych ilúzií. Ale láska je láska. Tá premôže aj najsilnejších jedincov. Nie je ťažké jej uveriť. A potom tu po nej zostane spúšť. Krásne spomienky a zlomené srdce. Zlomené raz, dvakrát...Najhoršie na tom je, že každú tú trhlinu je cítiť, že sa nehoja. Môžeme byť hoc aj šťastní ako blchy, ale oni tam stále sú. Parazitujú na našom slabom ja a my ich kŕmime neutíchajúcim smútkom. Deň aj noc. Možno som len mladá, možno to pochopím neskôr. Možno si ich berie a pochováva čas. Ticho a s úctou. Ale do vtedy ich musíme umlčať sami a usmievať sa na svet :)