Vzduch vonia jarom, a je príjemne. A ona sa teší. Malé dievčatko, čo pomaly rastie do veľkého sveta.
Sleduje jeho pohyby pri vysvetľovaní, sedia v kaviarni a ona si kúpila čokoládu, ponúka mu, vždy mu niečo prinesie, vždy sa snaží spríjemňovať to ich doučovanie. Nechápe tomu, čo hovorí, nechápe a predsa je šťastná, nevadí, že bude trojka z matiky, nevadí jej nič, len táto chvíľka s Dávidom, ktorý nevidí ju, ale radosť z logického myslenie, ktorú chce darovať ďalej, to teší jeho.
Olívia si v duchu vraví, sústreď sa, si ako malá, dokáž mu. A ona teraz počúva a snaží sa byť nezamilovaná, snaží sa, aby jej nebúšilo srdce, aby sa nečervenala, keď povie vtip, ktorý jej pripadá vtipný, ale čo jemu? to nikdy nevie. Len tuší, že niet úniku pred pocitmi. Mätie si hlavu.
A správne vypočítaný príklad znamená pre Olíviu jeho uznanie, pochvalu "si šikovná, vidíš" a len tak hovorenie, čo sa deje okolo. Zrazu prestanú rátať, ale sa rozprávať. Povedia si na "dnes stačí", môžme si len tak chvíľu posedieť. Smejú sa, a bolia ich až lícne svaly. Nevedia prestať a ju to nesmierne teší. Dávid je gymnazista, nadšený športovec, ktorý si neplánuje nič, proste bere všetko ako prichádza.
Olívia sa mu zmieni o narodeninách, ako mala 14, a ako sa vtedy cítila zle. Opustene. Povedal jej, že to býva tak, že človek sa cíti najsmutnejšie, keď sú okolo neho ľudia, ale zároveň nie sú, že to pozná a že on to cíti občas aj teraz, ale nepripúšťa si to a dodatočne, dosť tvrdo povie, "vieš som chalan" (a sám sa zasmeje). Ani jeden o tom nevie, a predsa prešli niečím rovnakým. Sklamaním od najmilovanejších.
Po pár minútach mu zvoní telefón a on povie "prídem". Mieria na zastávku, a v tom Olívia uvidí to dievča, to jeho dievča. oni sa objímu a potom ju Dávid predstaví Ľube. Olívia sa premáha, trasú sa jej nepríjemne nohy, je smutná, nevldádze a praje si nech autobus príde, nech odíde preč. Sama nevie, prečo sa jej tak páči, prečo všetko, keď ona sama nevie, kým ešte je a to večné hľadanie samej seba, ktoré si ona neuvedomuje, ju tak unavuje, to, že nevie kam patrí. To, že ju teraz Dávid sklamal, to, že v podstate nič neurobil a predsa ju vo vnútri niečo bolí.
Hneď, ako nastúpi oči sa jej zalejú slzami, ale ona ich potlačí a ešte im zamáva. A doma kľačiac pri posteli cíti bolesť zlomeného srdca a pritom sa nič nestalo. Tečú jej slzy, lebo do toho vložila srdce. Do izby jej prišla babička, a hľadí jej hlávku, ona už vie.
"Na stáří se lidi stěžujou,
že je bolí tělo a spomínají na mládí,
ale to už zapomněli jak moc je bolela duše." (Karel Čapek)
že je bolí tělo a spomínají na mládí,
ale to už zapomněli jak moc je bolela duše." (Karel Čapek)
Olívia a všetky príbehy o jej živote a nej samotnej sú fikcia.
Komentáre
neviem či to napíšem tak jak sa to má ja unenglishmanka, :Dale pripomenulo mi to: