Včera som písala jednu úvahu na tému Mladosť... a nikto si asi ani nedkoáže predstaviť, aké to bolo, písať o mladosti ako o niečom ukončenom a pritom má 19... bolo to ako nejaké spomienky stareny, ktorá prežila vojnu, smrť blízkeho človeka a opustenie manželom... Mám pocit, že v poslednej dobe je všade na môj vkus až príliš veľa pesimizmu. Pozerám správy, smrť, vojny, prepady. Čítam noviny, smrť vojny a prepady... To už vážne nedokážeme hovoriť a myslieť na niečo iné, ako zlo? A čo pojmy ako láska, šťastie. Tie sa už spájajú so slovami bolesť a závisť... ale musí to byť stále tak? Naposledy, keď som čítala nejaké básne boli plné pesimizmu, hovorili o strate, smrti. Na tie moje som dostala hodnotenie, že sú brutálne či tvrdé... a to som v nich len sarkasticky hovorila o prehnanej žiarlivosti a nevere... veď sú to normálne veci, ktoré sa dejú a nemusia sa hneď asociovať so skokom z okna, nie? Veď sme mladí, aj keď nás môže trápiť reuma, hemoroidy a tie ostatné záležitosti. Starým sa človek rodí, postupne mladne... ale keď si pripustí smrť, nemá šancu ten proces zastaviť... odchádza rýchlejšie, pretože rozmýšľa o smrti, myslí na to, čo bude... ja viem len jedno... neviem, čo bude zajtra. Možni vyjdem z domu a odletím. Jednoducho roztiahnem krídla a odletím kdesi na Kubu pestovť kávu...