Už niekoľko dní pozorujem, že niečo nie je v poriadku. Tvoja nákazlivá veselosť a nedočkavá zvedavosť sa koncom minulého týždňa niekam stratili. Zistila som, že ťa bolí bruško a prestala som ti dávať tvoje obľúbené maškrty ako sú jabĺčko či mrkva. Trochu som mala strach, že ma prehovoríš, keď sa budeš veľmi jasným a nekompromisným piskotom dožadovať svojho každodenného prídelu. No oveľa väčší strach som dostala, keď som si uvedomila, že sa nedožaduješ.

     Som zvyknutá na tvoje výčitky, keď ráno nestíham a zabudnem ti dať tvoj kúsok jabĺčka po raňajkách. Rovnako som zvyknutá, že keď sa popoludní zdržím v práci, prípadne doma za počítačom prestanem vnímať čas, dáš mi jasne najavo, že už čakáš na svoju mrkvičku. Lenže piskot, ktorý vychádza z tvojho maličkého vnútra v posledných dňoch, je iný. Oveľa tichší a bolestivejší.

     Včera večer si ležala bez pohnutia schúlená v mojom náručí. Iba moje hladkanie po chrbátiku ti robilo dobre a dožadovala si sa ho spokojným mrnkaním. Len čo som ťa vložila späť do tvojho domčeka, sadla si si do kúta a smutne pozerala svojimi korálkovými očkami. Tvoj tichý a boľavý piskot som vnímala aj vo vedľajšej miestnosti.

     Dnes ráno som sa rozhodla, že ťa zoberiem k veterinárovi. Verím, že bude vedieť, čo je s tebou a že ti pomôže. Nechcem, aby si musela prežiť ďalší smutný večer a boľavú noc. No ujo doktor tam bude až za dve hodinky, preto musíš ešte chvíľku vydržať. Rovnako ako ja musím vydržať tvoj smutný pohľad a bolestný piskot. Ver mi, chrobáčik, že mi je z toho rovnako ťažko, ako je tebe...