„Kika, Kika, Kika...“ Dodám posmešne a predstieram starostlivý tón, „nie len mne záleží na tvojej budúcnosti.“ 
           Kika len vytočí oči do hora a prehodí nejakú tú nadávku. Nahlas sa zasmejem. Takéto situácie mám rada. Na tabuli sa sa počíta, ja to už mám dávno hotové a Kika píše. Píše, píše, zrazu sa zastaví, pozrie do zošita, pozrie na tabuľu, zase do zošita, rozhodí rukami a skríkne: „To jak?!“
            Ja sa začnem rehotať, ona sa nakloní, pozrie do môjho zošita, nahodí nenápadný výraz a potom zasa pozrie do svojho. A vtedy spustím svoje reči. Kika sa ale bráni, a to dokonalo, má totiž staršieho brata. Andrej, to je taký malý, veľký macher, ten má proste hlášky! A Kiku to všetko učí. Teda, on celkom nevie, že sa to učí, ona to proste počuje a potom to v škole naučí mňa. Napríklad dnes. „Toto sa uč, a ne kradnúť!“ Prehodí so silným bratislavským prízvukom. Síce nechápem, ale začnem sa rehotať. A Kika so mnou.
            „Hej vy dve tam vzadu! Už máte?“ Ozve sa zpred tabule. „Áno, pani profesorka!“ Snažím sa povedať čo najhlasnejšie. Kika sa tvári nenápadne. Matematikárka sa na mna tak znudene pozrie, „dobre, tak ďalší príklad pôjdeš ty.“
            Hups! Hehe, tak super. Matiku mám síce v krvi, ale pri tabuli sa mi počíta blbo. Neviem prečo, ale v zošite som podstatne rýchlejšia a presnejšia. Kika vidí môj zdesený výraz a začne robiť posmešky. Samozrejme, ako ináč, tvári sa starostlivo ako ja. „Saša, Saša, Saša...“
            Mám čo robiť aby mi nevyletela ruka. Ale Kika sa len smeje.
            Len čo si Kubo sadne, okamžite vykročím k tabuli. A profka už diktuje: „Ix na druhú, plus, v zátvorke...“ Bomba. Príklad na celú tabuľu.

No, tak sa na to pozrieme...