... a ja môžem...
chcem...
musím...

včera sa mi otočil život hore nohami... pre pár slov a výčitiek sa mi v hlave utvrdila moja domnienka, že je čas vyletieť z hniezda... áno je to tak, je čas...

viem, pripravená na to nie som, ale budem vôbec niekedy? myslím, že nie... ak sa sama nerozhúpem v jednom okamihu žovta

a tak som sa rozhojdala, že už sa to len ťažko zastaví...

študujem... už nebudem... začala som si hľadať prácu... fakt... no pravda je taká, že vlastne okrem fyzioterapie robiť iné nemôžem, neviem pracovať s faktúrami, nevyznám sa v daňovom...

nevadí... ja to zvládnem, i keď moje šance sú značne sťažené a to z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí v súkromných centrách, kde je šanca zarobiť toľko, aby som sa sama uživila...

volali ma do prenájmu so štyrmi ľuďmi... ale ja nemôžem... či s vlastnými alebo s cudzími, to je jedno... musím ísť sama... iba ja do svojho "vlaastného prenájmu"...

vedeli ste, že to dnes nie je až také jednoduché? jasné, vedeli... chcem pracovať a v tom čo robím, som dobrá... ale netreba ma... je nás tu dosť... až príliš...

nie nefňukám... iba sa chválim... chcem a to úplne vážne a bez srandy, chcem odísť z domu... aj mama to chápe, mám na to vek... vôbec to neschvaľuje, ale chápe to... no ale veď o to ide... aby sme si rozumeli... už je nám tento byt tesný... je nás tu priveľa hoci kedysi nám bol akurát... ja to chápem, nevravím, že nie...

mám pocit, že to nedokážem, trošíčka, máličko... nikto mi nikdy nedôveroval, že sa raz o seba postarám, že to príde tak skoro som nečakala ani ja... bojím sa... nie preto, že to nezvládnem... nie... ja som ten blbec vodnár čo nerád mení staré a zabehnuté a paradoxne sa rád vrhá do nového a nepoznaného... áno tohto sa bojím... fakt málo ale je to tu... najťahší je prvý krok... ten môj nanajnaj mám už za sebou... povedať to doma... no čaká ma ešte veľa ťažkých krokov... nájsť prácu a zotrvať... zarábať dosť, aby som sa mohla osamostatniť... nájsť si prenájom niekde v petržalke alebo v centre... neviem či by som zvládla inú lokalitu... no a potom už len užívať si život "dospeláka"...

neznie to tak, ale teším sa na to...musím odísť zo školy, ale to nevadí, ja sa tam možno vrátim... raz... asi nie, ale možno, tie dvierka si nechám pre prípad otvorené...

už som bola na jednom pohovore, ale neviem či z toho niečo bude... a mám ďalšie kontakty... musím iba nájsť niekoho, kto bude ochotný ma zamestnať...

viete, ja sa na to už hrozitánsky teším, hoci sa mi slzy tisnú do očí, pretože naozaj nechcem skončiť s bezstarostným študentským životom... ja ale musím... to sa nedá opísať, to musíte zažiť...

bude to fajn ak sa to podarí... všetko sa zlepší... začnem študovať nemčinu /poctivejšie ako 12 rokov do teraz/ a pôjdem pracovať toť za humná do rakous... no a čo, možno si aj vodičák urobím a kúpim si takú tú malú polskú fiatku... mne sa to auto hrozne páči... a budem si žiť... bude to fajn, že??? presviedčam sama seba a universala prosím, povedz že hej... bude mi dobre...budem free... len začať... no naši už to vedia... teraz nájsť prácu a hurá... svet volá aby som mu skočila do náruče... ja to musím urobiť...

že budem živoriť? báť sa v noci sama, keď universal pôjde domov? že nezvládnem ŽIŤ?... toho sa boja?

mama sa ma spýtala? a to chceš bývať sama? veď to nezvládneš... verím, že áno, verím, že jej raz budem môcť povedať "aha mami, ja som to dokázala"... ona má stále pocit, že ma treba držať za ručičku... a to už dávno nie je pravda...

čo ma bude mrzieť, že keď sa mi to všetko podarí a ja naozaj odídem z domu... nebudem tam mať net, aby som sa mohla s vami po večeroch stretávať, aby som sa nebýla sama, keď bude universal v noci preč, veď teraz keď som sama, som s vami... no ale nejako to musím zvládnuť, veď som už veľká...