Traja kamaráti – Erich Maria Remarque
- kamaráti: Robby Lohkamp, Oto Köster, Gottfried Lenz
- Jupp – chlapec, má 15 a je niečo ako učeň v opravovni kamarátov
- Patrícia Hollmanová – žena, do ktorej sa Robby zaľúbi
Róbert oslavoval svoje tridsiate narodeniny. V krčme sa zoznámil spolu so svojimi priateľmi s mladou, sympatickou ženou Patríciou Hollmanovou. Róbert spolu s Gottfriedom pracoval v autoopravovni Köstera a spol. Boli to traja kamaráti z vojny. Celkom sa im darilo, opravovali autá, pracoval u nich a ušatý chlapec Jupp. Mali pretekárske auto, ktoré patrilo Otovi. Volali ho Karl. Karl síce na to nevyzeral, no dosahoval vynikajúce výsledky. Bolo to najrýchlejšie auto široko-ďaleko. Často ich chceli iné autá predbehnúť, ale Karl pridával a nenechal sa obehnúť. Kamaráti hovorili, že Karl vychováva – napriek svojmu zovňajšku mal krásne pretekárske vnútro. To malo byť poučenie, že nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad javí.
Róbert sa neskôr Pat ozval, vyšli si spolu von, zaľúbili sa do seba. Robby jej nosil kvetiny, ktoré kradol v mestskom parku, neskôr vo farskej záhrade. Jeho kamaráti sa tešili, že jeden z nich je šťastný, zaľúbený. Doba ale nebola priaznivá, práce bolo čoraz menej, už postupne nemali čo opravovať, a tak si kúpili starý taxík a robili aj taxikárov. Keď bol Robby s Pat na dovolenke pri mori, prejavili sa u nej príznaky tuberkulózy (bývali u Kösterovej známej). Nepovedala mu o svojej chorobe, lebo sa bála, že by ho stratila. V tej chvíli mu boli priatelia skutočnou oporou. Prišli za ním aj s lekárom ako rýchlo sa len dalo (išli na Karlovi).
Po dovolenke bolo všetko po starom, akurát Pat sa presťahovala bližšie k Robbymu – do susednej izby. Na zimu musela ísť do sanatória. Doba sa stále zhoršovala, organizovali sa rôzne politické schôdzky, ľudia boli náchylní uveriť sľubom. Lenza na jednej takejto schôdzke zastrelili. Situácia sa ešte zhoršila a Köster musel predať svoju dielňu, Karl mu však ostal – radšej by si dal odseknúť pravú ruku, akoby mal prísť o Karla, na ktorom vyhrával súťaže.
Pat telegrafovala zo sanatória v horách, aby prišiel Robby. To aj urobil, zostal tam, no nemal veľa peňazí. Köster odišiel a čoskoro mu poslal veľa peňazí. Predal Karla kvôli Robbymu a Pat. Patríciin stav sa zhoršoval, Robby bol pri nej a spríjemňoval jej posledné chvíle. Zomrela.
Rozprávačom príbehu je Robby – 30-ročný muž, ktorý bol na vojne, po nej sa uplatnil ako automechanik. Pred vojnou chcel byť profesorom alebo klaviristom. Mal kamarátov, ktorí by pre neho urobili hocičo (a aj on pre nich). Zaľúbil sa do Pat. Ona ho videla takého, akým v skutočnosti aj bol: detský, smiešny a rád pil. Mala ho rada a aj on ju. Ani nevedel ako a zaľúbil sa do nej. Slovami si nevyznávali lásku, ani o nej nehovorili, ale vedeli o nej a videli ju na sebe, svojich skutkoch.
Lenz bol romantik, vynikajúci priateľ. Po vojne veľa cestoval. Pomáhal Robbymu, dával mu rady týkajúce sa lásky, ukázal mu miesto pri kostole, kde mohol kradnúť ruže pre Pat. Rýchlo sa dokázal spriateliť. Stal sa obeťou dvoch guliek po politickom stretnutí.
Köster bol z nich najzodpovednejší. Istý čas bol aj pretekár. Dalo sa na neho spoľahnúť, pre Robbyho bol istotou. To on priviedol lekára na dovolenku, keď Pat vykašliavala krv. Jeho slovo bolo pevné ako skala. Hovoril málo, no robil veľké činy. Karl pre neho znamenal skutočne veľa: kúpil ho ako vrak a potom ho sám opravil na najrýchlejšie auto, s ktorým vyhrával. Auta sa nechcela za nič na svete vzdať, nechcel ho predať, ale keď Robby potreboval peniaze, aby mohol zostať pri Pat a predĺžiť jej pobyt v sanatóriu, bez váhania auto predal. Urobil to pre priateľa, hoci ho Robby o nič nežiadal. Lenzova smrť ho veľmi zranila a chcel sa pomstiť, pátral po vrahovi.
Pat bola mladá, chorá žena. S Robbym nehovorili o jej chorobe, takmer sa tvárili, že neexistuje, žili pre dnešok. Vedela sa tešiť aj z maličkostí, zabávať sa a ľúbila Robbyho aj s chybami.
Je to príbeh lásky a kamarátstva zasadený do povojnovej doby v Nemecku. Sú to zlé časy, ľudia nemajú prácu, je vysoká inflácia, bieda, hlad. Ľudia páchajú samovraždy, utekajú pred skutočnosťou, zabúdajú na dobré veci. Sľuby pršia ako z neba. Nové politické sľuby sa pre ľudí stávali náboženstvom, pretože im potrebovali veriť. Potrebovali istotu, že bude lepšie.
Práve v tejto dobe po I. svetovej vojne, keď sa v pozadí črtal nástup fašizmu sa Remarquovi podarilo vystihnúť hodnotu priateľstva a lásky, ktorá je v ostrom kontraste so situáciou, dobou. Dobrí priatelia sa obetovali, urobili, čo mohli pre toho druhého. Nastupujúci fašizmus rúcal hodnoty a menil ľudí, no priateľstvo a lásku zmeniť nemohol.
Lenz: „Bolo by príšerné, keby láska mala niečo spoločné s pravdou.“
„ ... nikdy sa nezosmiešniš v očiach ženy, ak robíš niečo kvôli nej.“
Róbertova domáca: „Vy mladí ľudia ste čudáci, všetci do jedného. Minulosť z duše nenávidíte, prítomnosťou pohŕdate a budúcnosť je vám ľahostajná.“
Robby: „Je to niečo, čo človeka môže úplne rozvrátiť a zmeniť. Je to láska a je to aj niečo iné. Niečo, pre čo sa oddá žiť. Pre lásku muž nemôže žiť. Pre človeka áno.“
Podľa mňa je toto dielo oslavou lásky a priateľstva ako stálych hodnôt. Autorovi sa to podarilo vynikajúco vystihnúť. Príbeh pôsobí na naše city, vnemy. Je písaný tak, aby nás ovplyvnil a jasne sa tam črtá autorova duša, jeho hodnoty. Troch kamarátov opisuje aj s ich chybami: radi pili, okrem Köstera boli nezodpovední, detskí. Vojna, ktorá ich spojila, zničila ich sny, ideály, túžby. Robby mohol byť klaviristom, profesorom. Mohli mať úplne iné životy. Napriek tomu na život nezanevreli, lebo mali jeden druhého. Aj keď si Robby našiel lásku (asi by bolo výstižnejšie povedať, že láska si našla jeho), neznamenalo to, že by sa priatelili menej. Naopak. Kamaráti robili všetko, čo mohli, aby on mohol byť šťastný. Akoby jeho šťastie povýšili nad svoje. Mohol odísť z dielne, aby sa mohol stretnúť s Pat. Ju prijali medzi seba srdečne, takmer bez váhania. Jej vizitkou v tomto prípade bola Robbyho láska.
Je úžasné vidieť ako jeden druhého podporovali. Pat kašľala krv, oni hneď prišli aj s lekárom, boli im istotou. Snažili sa, aby ani jeden z nich nevidel to, čo sa v skutočnosti v krajine dialo. Chceli im nechať ich ružové okuliare, aj keď oni si jasne uvedomovali situáciu. Köster dokonca predal svojho milovaného Karla. Bez zaváhania. Robby by to od neho nikdy nechcel, nežiadal, ale on to aj tak urobil. A vedel, že Patrícia čoskoro zomrie. Ale chcel im dopriať čas, pekné chvíle, spomienky. Ako priateľ bol nesmierne obetavý.
Ďalšia hodnota, ktorú toto dielo nepochybne má, je fakt, že nenásilne upozorňuje na nástup fašizmu. Za príbehom môžeme vidieť dobu. Ako sa menila a ako sa menili ľudia, podmienky. Na mňa dokonca pôsobí ako celkom normálne, že ľudia verili politickým sľubom, boli fanatickí. Jednoducho je to zobrazené tak, že potrebovali niečomu veriť, keď nemali stále istoty (ako je priateľstvo a láska). Potrebovali uveriť, že ich čaká lepší a krajší život.
Napriek tomu, že to nie je najkratšie dielo (napokon je to román), si myslím, že to každý rýchlo prečíta. Autor čitateľa rýchlo vtiahne do deja, nechá ho prežívať silné pocity, vyvolá v ňom pocity doby, hrdinu. Odporúčam prečítať (nielen preto, lebo obdivujem štýl Remarqua).
A ako by som nazvala Remarquovho hrdinu? Nie je to chlap so všetkým, čo k tomu patrí (ako u Hemingwaya), ale napriek tomu by som bola radšej, keby som stretla jeho ako Roberta Jordana. Pretože má srdce na správnom mieste a hoci robí omyly, môžete si byť istí, že vás neopustí a že priateľstvo a láska u neho vždy zvíťazia. Ani počas čítania príbehu nebudete sami.
Komentáre
ano, citala som...
perfiš