Je príjemný zachmúrený sobotný večer a ja som sa rozhodla napísať pár riadkov, ktoré rozpovedia zasa kúsok príbehu z môjho života a prinajmenšom poodhalia pár myšlienok hodných pamätania si. Aspoň pre mňa :) Už pár dní bojujem s túžbou niečo napísať, ale ten správny čas prišiel až teraz. Nuž, tak sa opäť raz zamyslím...

  V živote sú rôzne okamihy, kedy ľudia zvyknú začínať odznova. Najčastejšie je to Nový rok a už tradičné novoročné predsavzatia, mnoho ľudí si ich dáva, často v márnej nádeji na zmenu, pretože tomu sami neveria, ale sú aj tí, ktorí sa chytia šance a zmenia to, na čo sa tak dlho pripravovali, len čakali na ten správny čas.

  Ďalšími medzníkmi môžu byť narodeniny, veď nie len letopočty si pripočítavajú číselká, ale i my si ich skromne počítame. A rovnako ako prelom roka, či narodeniny tu môžme pripočítať udalosti ako koniec, či začiatok roka, zmenu bydliska, školy, partnera, narodenie detí alebo aj iná, celkom výnimočná udalosť, kedy si povieme: ,,Stop, začnem inak".

  Tiež som často čakala na podobné príležitosti, kedy by som posunula svoj život niekam inam. Nemusím sa pozerať ďaleko, mám za sebou rozchod, jeden z tých pomyselných možných medzníkov, no ten nebol tou čiarou deliacou starý a nový život, i keď tam začala puklina budúceho zlomu.

   Konečne som chytila do ruky pomyselnú metlu a začala upratovať. Najprv som pozbierala odvahu a skončila, čo malo skončiť dávno, potom som si upratala izbu do posledného kúta, kúpila niečo nové na seba, zorganizovala pár dlho pripravovaných výletov a nakoniec prišla spoveď. To bol ten zlom medzi tým koncom a začiatkom.

  Vždy som spoveď vnímala ako možnosť začať znova, v tom je celá tá krása. Odrazu stojí človek s čistým štítom, je úplne nový a má možnosť žiť. Niekomu to možno príde bezozmyslu vstúpiť do tej ,,skrine" kde už čaká nejaký ujo a povedať mu, aký ste boli zlí, pravda je však taká, že spovedelnica je vlastne taká popolnica špiny ľudských duší. Jediné, čo musíte urobiť je to tam vyhodiť, ibaže človek sa niekedy nie tak ľahko vzdáva určitých haraburd, ktoré doma len zavadzajú, je mu ich ľúto vyhodiť, presúva ich z miesta na miesto a vyhovára sa, prečo si ich má nechať a tak je to aj s tými našimi pokleskami. Trvalo mi to dlho, no prišiel ten čas, kedy sa mi to podarilo, urobila som to. Začala som odznova.

  Ak sa na túto ,,osudovú" spoveď pozriem z kvalitatívneho hľadiska, nebolo to nič moc. Nemala som žiaden papier so stĺpcami popísanými, nediskutovala som s kňazom ani nič. Po pravde, trvalo to možno 2 minúty rýchlo som vsypala niečo a utekala som preč s pocitom, že to mám za sebou. A bola som zaň veľmi, veľmi vďačná. To bola sobota.

  V tom čase u prebiehali hody, kermaš alebo púť ak chcete. Zahŕňalo to zvyčajnú omšu na kalvárií, kolotoče, stánky, kopu ľudí. Samotný sviatok bol až v pondelok a vtedy som mala pocit, že to celé bolo zavŕšené. Bola to skvelá omša, čakala som kamarátov, aby sme šli s ostanou mládežou na kalváriu, no medzitým ma vytočila istá záležitosť a plná  zlosti som sa radšej rozhodla ísť domov. Ušiel mi autobus, musela som ísť navyše pešo. Do piatich minút začalo pršať. Ktosi by povedal, že to bola čerešnička na torte za tým, čo ma vytočilo, no nebolo to tak. Bolo to inak.

  Kedysi som čítala taký príbeh o tom, aký je človek voči Bohu nevďačný. Prosí ho o chlieb, a tak mu Boh dá prácu, aby si mohol naň zarobiť. V práci človek nadáva na Boha, na to, ako v pote musí tvrdo makať, on mu zošle dážď, aby tento pot z neho zmyl a on zasa len nadáva, aký je mokrý... a presne tak som vnímal aj ja tento dážď. Ako očistu od toho tam hore, ako zakončenie tej spovede, v tej chvíli som mala pocit, že všetok ten bordel ide preč, steká, už viac nie je mojou súčasťou. Tak pršalo celou cestou domov a ja som si ten dážď užívala, obrovské kvapky zmáčajúce ma do poslednej nitky, no ja som sa len smiala, usmievala sa a ďakovala tomu, kto ho zoslal.

  Pršať prestalo vo chvíli, keď mi chýbalo len pár metrov na ceste domov. No tam bol iný človek. Možno pre ostatných som stále taká istá, no tá sila, ktorú som vtedy dostala, tá mi pomáha prechádzať ďalšími dňami. Uplynul odvtedy už mesiac, mnoho vecí sa zmenilo a ja sa s plnou dôverou a čistým svedomím vrhám ďalej.

  Nuž, tak takto pokračuje môj príbeh, verím, že bude poučením pre mňa, kedykoľvek sa tu zatúlam pri hľadaní spomienok, ale možno i inšpiráciou pre nejakého zatúlaného návštevníka, ktorý mal toľko trpezlivosti a dočítal sa až sem:)