Ráno vstanem, šesť hodín, s potešením si ešte na hodinku a pól vylihujem a babuším sa v perinách, a predstavujem si aké by to bolo chodiť po oblakoch a vidieť lietadlá a v nich tie tváre z okienočiek alebo vidieť tú tú úplne najhranicovatejšiu hranicu s vesmírom, predstavujem si, že by som začala plávať pomedzi oblaky a bolo mi fajn, kľudne by to mohol byť aj šport! Hopsnem z postele pred ôsmou, hodím do baťohu pár drobností, zapnem rádio, oblečiem sa, neviem aké tričko, tričko je vo všeobecnosti problém, pretože ich nie je toľko ako je nálad, ale dnes to bolo modré. Má také načochrané rukáfky:) samozrejme, že šatku nezabudnem, ako mamina hovorí, to by si ani ty nebola, bez tej veci na krku! Na stole boli krásne kajzeročky, moje najobľúbenejšie pečivo a ovocný čajík v mojom klasickom big hrnčeku, boli výborne aj na desiatu, aj keď neboli už ani teplé ani až tak voňavé, ale super chutili a s paradajkami.. bašta!!! Cez deň sme poriešili so spolužiačkami rôzne dilemy, niektoré ťažšie, iné ľahšie a niektorým sa zmenil svet... Potešilo ma dnes jednotka a to ako som videla padať z okna vo veľkom farebné listy, ako si len tak padli na zem, a koniec.. stromy pomaly pelichaujú.. Tešila som sa, keď som stretla kamošku, ako mi povedala, že sa jej podarila písomka:) Tešila som sa len tak bez dôvodu. V knižnici si odomňa vypýtali pár peniaškov, lebo som nevrátila včas knížky, ktoré som ani nestihla prečítať,.. ale nevadí, požičala som si ďalšie a to ani nevravím o tých, čo mi len tak ležia na stole a čakajú kedy dám prednosť im, ako tým povinným do školy na maturity. Keď som šla cestou domov, je to kúsok, bolo mi ľahko na duši, poskakovala som a hmkala si melódiu, usmievala na ľudí, rada by som si ich všetkých a všetko pofotila, urobila si sekundu, ktorá sa už nikdy nezopakuje.. rada by som si uchovala tú vôňu, čo je teraz vo vzduchu a keď bude ťažko vypustila do éteru tú vôňu a radosť, čo mi dnešok priniesol. Mamka ma poslala kúpiť nejaké drobnosti a dieťa na mňa zabručalo, brm brm a ja som sa zasmiala a utekala domov. Zajtra ma čaká diabetológia.. a dlhé hodiny, ale väčšinou je sranda pozorovať ľudí, nakoniec sme všetci tak zaujímavi a dokážeme ovplyvňovať to, čo je naokolo bez toho, že by sme to vnímali... a učenie určite nalejem lievikom do hlavy cez to čakanie. Celý deň počúvam melancholickú pesničku a teraz by som len tak vypustila pár slzičok, aké sú niektoré veci pre mňa ťažké, že ich nemám komu povedať, možno už ani nechcem a že ľahkosť momentu sa podela niekde do paže. Mám chuť schovať sa, niekam, niekomu pod krídielka a mlčať, otvoriť si krabičku s vôňou a mysliť na listy, čo padali... mám chuť tento svet zdielať s niekým, čo bude so mnou ovoniavať chvíľky :) T.