Už som si myslela, že sa postupne odliepam od zeme, dokonca sa mi občas zdalo, že som vdýchla priezračnejší vzduch z vyšších sfér. Bola som takmer pripravená, keď sa ma spýtal: "A oplatí sa ti ísť?" No v pozadí znela oveľa závažnejšia otázka: A oplatí sa ti žiť?
Vzbura, ktorá vo mne nastala, ma prinútila nepohnute ostať stáť. Pochopila som, že MUSÍM ísť SAMA. Nemám chuť stráviť živly počasia s niekým... Potrebujem sa naplniť porozumením, ako slzy zväčšujúce svoj objem od do nich vpadajúcich snehových vločiek.


(Minútového muža spred dvoch a piatich dielov som nestretla už takmer dva týždne. Až dnes. Zababušený a zarastený, že som ho skoro prehliadla. No jeho veselé "Dobré ráno" mi tiež potvrdilo, že žiť sa oplatí.)