Boli sme na ulici s Ivanom B. Vtedy bolo normálne, že deti boli na ulici. Mami, môžem ísť von ? A úlohy už máš ? Tak choď.  Zbehol som na druhé a zazvonil. Teta, môže ísť Ivan von ? Iváán, máš už úlohy ? Tak bež von.  S Ivanom B. som bol vonku často. S Ivanom B. som trávil časť detstva. Občas som si však niečo zabudol. Zabúdal som dosť často. To tiež patrilo k detstvu.

Mamííííí. To malo byť namiesto zvončeku. Vtedy deti normálne kričali do svojich okien na druhom či štvrtom poschodí. Na mamy. Mamíííí. Namiesto rodiča sa ozval Ivan B. Daj mi kus saláááámy. To patrilo k detskému koloritu. Vtedy sa našim sídliskom táto dvojveta ozývala pomerne často. Jeden detský hlas kričí: mamíííí. A druhý: daj mi kus salááámy. Taká detská hra. Potom sa v okne objaví mama a Ivan B. alebo iné dieťa zlomí pohľad do asfaltového chodníku alebo sa len tak pohvizdujúc pomedzi mliečne zuby tvári, že ten druhý hlas patril niekomu inému. My sme však na salámu mali nárok. Nemyslím na salámu ako jedlo. Myslím na salámu ako park. My sme vyrastali pri salámovom parku.

Narodil som sa do socialistického sídliska. Moji rodičia vtedy dostali podnikový byt. Trojposchodový na štvrtom poschodí s balkónom. Stále tam bývajú. Tam som prežil celé detstvo. Bol to veľké sídlisko s panelákmi a naklonovanými školami, rovnakými škôlkami a obchodnými strediskami, v ktorých boli obchody ale nebol tovar, s jedným kinom a električkovou traťou, ktorá nás spájala so svetom. Teda s mestom. a pomedzi tú panelovú architektúru zopár parkov a sochy. Neviem, či aj dnes na nových sídliskách niekto stavia sochy. Pochybujem. Navyše tie na našom sídlisku boli úplne zvláštne. Samozrejme, že pred naklonovanými obchodnými strediskami ktoré sa volali Lunik jeden, Lunik dva, Lunik päť a podobne boli kamenné fontánky na ktorých kamenné mamičky objímali kamenné deti a bronzové tety tancovali folklórnu karičku ale boli tam aj úplne zvláštne veci. Také veci, ktoré sa mi páčia aj dnes. Pred budovou v ktorej bola lekárska pohotovosť stál dokonca mobil. Stojí tam aj dnes. Nemyslím na veľký telefón ale na naozajstný mobil. Mobil art. Desiata časť Pijoanových dejín umenia. Pohyblivý objekt. Bolo tam kopec takýchto zvláštnych vecí ale tá najzvláštnejšia bola v najbližšom parku.

Z našej brány 30 metrov smerom doprava. Schovaný za štvorposchodovým panelákom. Salámový park. Ten park sa nevolal samozrejme salámový ale nikto mu inak nepovedal. Bola tam tráva obkolesená štvorposchodovými panelákmi. Na konci tá lekárska pohotovosť a nad tým všetkým nakrájaná saláma. Saláma. Takých sedem či osem väčších krajcov položených na seba. Boli to plechové rúry. Zvláštne nakrájané a postavené na seba. Natreté raz červenou, raz ružovou alebo takou tehlovou farbou. Farby sa menili ale vždy trafili niečo také salámové. Neviem, či ten sochár myslel na niečo iné ale podarila sa mu óda na salámu. Vôbec to nemyslím ironicky. Tá salámová socha sa mi vždy páčila. A páči sa mi dodnes.

S Ivanom B. sme tam chodili pravidelne. Tisíckrát sme skúmali ako tie salámy môžu stáť na sebe. Je to celkom vysoká socha a tých salámových krajcov je dosť na to aby to nejaký obyčajný zvar držal pokope toľko rokov. No. Nie som si úplne istý. Tisíckrát to asi nebolo ale bolo to často. V tom salámovom parku sme trávili dosť času. Dal sa tam hrať futbal. Dookola bol asfaltový chodník na ktorom sa dalo bicyklovať a v strede boli lavičky. Tie som využil neskôr. Už nie s Ivanom B.

Salámový park je stále salámový. Už sa nekončí lekárskou pohotovosťou. Na konci salámového parku vzniká sväté mesto. Stoja tam nové kostoly. Najprv sa tam dostali katolíci. Neskôr grego alebo pravoslávni – nie som si úplne istý a už tam máme priestor aj my luteráni. Na konci salámového parku budú tri kostoly a jedna pohotovosť. Na druhom konci ostáva salámová socha. Dole duchovná strava a hore taká tá obyčajná. Sväté mesto v salámovom tieni.

Občas tam chodím. Primerane počtu návštev rodičov. Raz za uhorský rok zoberiem von ich psa. Vybehneme z brány a po tridsiatich metroch doprava. Do salámového parku.  Tie nakrájané salámy sú ako naozaj. Ale nevoňajú. Nikdy ho to tam neláka. Má tam obľúbené iné miesto. Starý orech. Tie orechy, ktoré popadajú považuje za svoj majetok. Ja za svoj majetok považujem tú salámovú sochu. Občas sa vrátime, keď niečo zabudnem. Mama je na okne a sleduje svojho syna so svojim psom. Kričať mamííííí teda nemusím. Navyše Ivan B. tam už dávno nebýva. Tú druhú vetu dnes nemá kto zakričať.

Keď tak nad tým rozmýšľam už som tú dvojhlasnú dvojvetu dávno nepočul. Mamíííí. Dáááj mi kus saláááámy.