" Co citis?" spytal sa. "Ja neviem, mam v srdci hrozny chaos, a v hlave takisto." odpovedala som. Ano je to tak, nevedela som, co vlastne chcem. No dobre, priznavam, mozno som niekde v kutiku duse tusila, ale bala som sa toho. Bala som sa tej zmeny, ktora by prisla po takmer troch rokoch. Nevedela som si to predstavit. Ale neklamala som, naozaj som mala zmatok vo svojich citoch, a bolo to tazke nejakym sposobom poupratovat. Ved mi to aj trvalo pekne dlho... A aj ked sa mi nakoniec podarilo upratat vo svojom vnutri, a konecne som spravila to tazke rozhodnutie, tak sa mi ulavilo. Bola som zrazu tak nejak zvlastne vnutorne vyrovnana a pokojna. Asi to bolo aj tym, ze moje rozhodovanie a triedenie myslienok, a vypocitavanie vsetkych plusov a minusov trvalo tak dlho. Ja viem, ze som mu ublizila, ale myslim si, ze keby sme sa snazili o zachranu niecoho co uz vlastne ani neexistuje, ublizilo by nam to obom este viac. Ten moj vnutorny pokoj vsak trval velmi kratko. Za ten kratky cas sa udialo tolko veci, ako sa predtym nestalo za rok, ci za dva. A uz opat sa zmietam na vlnach neistoty, chvilkovych zachvevoch stastia, pocitu viny az dokonca niekedy krivdy. Ano je to tak, som maximalne rozpoltena osobnost. Na jednej strane mi bolo ublizene, ale svojim spravanim nechtiac ublizujem aj ja, ale ludom, ktori si to nezasluzia. Som smutna z toho vsetkeho. Trapim sa, ze ublizujem ludom vo svojom okoli, a zaroven sa trapim aj preto, ze je ublizovane mne. A pritom jedine co chcem, je byt stastna. Nic viac, nic menej. Len byt stastna...