Narodila som sa vo Vietname v meste Hanoi.
Žili sme tu s mamou, bratom a babkou. Otec už pracoval na Slovensku. Chceli sme byť spolu celá rodina, preto sa rodičia rozhodli, že sa presťahujeme do Bratislavy.
Mala som šesť rokov a v rodine nastal problém. Ako sa budem učiť, keď vôbec neviem po slovensky. Mama to vyriešila tak, že ma zapísala do škôlky.
S deťmi som sa hrala a ani neviem ako, každý deň som sa naučila niekoľko slovenských slov. Aj keď som ich vyslovovala zle, deti sa mi nevysmievali. Preto som zo dňa na deň lepšie rozumela, čo skôlkari hovoria.
Moja slovenčina sa zlepšovala.
Už som nemala strach z prvej triedy. Čakala som, keď sa naučím čítať a písať, lebo som bola zvedavá, či sú aj slovenské rozprávky také pekné ako vietnamské, ktoré mi rozprávala moja mama. V druhej triede som ich začala čítať ja mame. Veľmi sa mi páčili a hlavné je, že som sa naučila veľa slovenských slov. Neznáme som si s rodičmi vyhľadávala v slovníku.
Slovenčina sa mi stále viac páčila. Je ťažšia a zložitejšia ako vietnamčina, ale má množstvo slov, ktorými lepšie vyjadríme to, čo prežívame alebo cítime. Už som v piatom ročníku a podľa známok na vysvedčení si myslím, že som celkom dobrá žiačka, lebo som mala len dvojky zo slovenčiny a matematiky.
Nezabúdam na to, že stále robím chyby pri koncovkách a snažím sa ich odstrániť čítaním kníh, počúvaním rozhlasu a sledovaním televíznych programov.
Niekedy si neuvedomujem, akú reč používam, a to je dobre.
Každý z nás má jednu materinskú reč, ktorú ho naučila matka. Mojou je vietnamčina. Ja som asi výnimkou a budem mať dve. Druhou je a bude slovenčina.
Dana Doanová, 5. A
ZŠ Hubeného 25, Bratislava-Krasňany
Račiansky jahodový kvet 2006/2007
kategória 5. - 9. ročník
pochvalné uznanie za prózu
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Obsah tohto blogu je systemizovaný a doplňovaný na blogu
Komentáre
ja mam tiez dve :)