Ako mladučká sestrička som prvýkrát pocítila túto nenávisť, keď nám na Kramáre priviezli babičku z východu. Prestala chodiť, nemala v nohách citu, bolo treba zdiagnostikovať stav. Babička bola drobná, ľahučká ako pierko, keď sme ju prekladali na lôžko, štebotali sme okolo nej, pozakrývali, veci vyložili a ja jej hovorím: "Jéj, babi, vy ste ako tie dobré babičky z rozprávok.".. a na to sa, chúďa drobné,  usedavo rozplakala. Samozrejme, že hneď sme sa vypytovali, či má bolesti alebo čo sa jej stalo a babička medzi vzlykmi šepká: "Keď mne všetci u nás hovorili Nechoď do tej Bratislavy, tam sú ľudia zlí, tam ťa budú aj biť! No a ja si tu pripadám ako v nebi a vy ste ako anjeli!"

Poviem vám, že som nechápala, prečo máme byť zlí, a už vôbec niekoho biť! Bratislava je rýchlik, nemá čas spomaľovať a  zastavovať, kto chce, nastúpi a vezie sa, kto nechce, bude len hromžiť a nadávať, pľuť.

Ešte som nikdy nikam necestovala, a už vôbec nie po našej krajine, s myšlienkou negatívnou, aké to tam bude hrozné, zlé a neočakávala som zlých ľudí. Naopak, kamkoľvek idem, teším sa, hľadám krásy a učím sa. Preto nechápem, ak niekto ide do Bratislavy, prichádza už so zlými predstavami, plný negativizmu. Teda, česť výnimkám. Všade sa žije a pracuje inak a ak sa budeme navzájom osočovať, nikam to nevedie, len k strachu a smútku. Tak nesúďme iných, nikto nie sme dokonalý!

Veľa krásnych zážitkov na cestách vám praje Mata Hari...