Svet, ktorý sme dostali do daru pre náš život je prekrásny. Hýri farbami, zvukmi, vôňami. Dokáže v nás vyvolať zážitky nepodmienenej lásky ku všetkému stvorenému.
Už pri našom narodení bol však tento svet zmenený. Následky tejto zmeny sú pre nás poučením. No v tomto období sú následky pre nás tiež bremenom, ktoré mnohí z nás už nedokážu slepo nosiť na svojich pleciach.

Otázkou však zostáva ako sa zbaviť bremena, ktoré nevieme pomenovať?

Pokúsim sa urobiť prvý krok za vás.

Ako malé deti začíname svet objavovať tým najprirodzenejším spôsobom – zmyslami.
Hmat, čuch, chuť, sluch, zrak.
Dieťa, ktoré sa nikdy nepopáli na horúcom sporáku sa nenaučí, že popálenina bolí.

Toto je Strach. Vďaka nemu sa rozpáleného sporáku viac nahou rukou nedotkneme.

Strach bol však zneužitý na prakticky všetkých poliach nášho života.
Miesto toho, aby sme nechali našich blízkych poučiť sa z vlastných chýb, učíme ich báť sa toho, čoho sa bojíme sami.
Na tomto by nebolo nič zlé, keby sme boli každý rovnaká bytosť. Sme však unikátni. A strach iných, ktorý je nám celý život vštepovaný – aj keď je pre nás neprirodzený – sa nám stane natoľko vlastným, že stratíme svoju unikátnosť.

A keby to bol len strach našich blízkych!
Strach je však pavučinou, ktorá sa vďaka napríklad školstvu (okrem iného) stala tak komplikovanou, že sa mnohokrát bojíme chorôb, ktoré v našom štáte nikdy neexistovali a existovať vďaka našim podmienkam ani nemôžu!

Áno, môžete namietať, že predsa nenecháme vlastné dieťa popáliť sa na sporáku.
Áno, môžete namietať, že predsa nenecháme svoju dcéru “sexuálne zneužiť” jej 14-ročným frajerom.
Áno, budete namietať.

Je naozaj mnohokrát veľmi ťažké nechať svojich blízkych žiť svoje životy spôsobom, aký si sami vybrali.
Nie je to ale to, čo nás na našich rodičoch hnevalo najviac?
Nechceli sme nikdy nebyť tak obmedzenými ako sú oni vo svojich vlastných svetoch?

David Icke to vyjadril naozaj veľmi dobre – každý z nás má slobodnú vôľu a môže ju využiť na čokoľvek.
Peklo na zemi ale začína, keď človek začne svoju slobodnú vôľu používať na prinútenie iných ľudí urobiť niečo, čo chce on sám.

Takže kde sa podela naša detská jednoduchosť?
Kde sme sa naučili báť sa žien, báť sa mužov?
Kde sme sa naučili nenávidieť cigáňov, hoci sme nikdy žiadneho nestretli?

Teraz ešte v skratke niečo o “riešení”, ktoré tak zúfalo chýba v ohromnom množstve článkov ako je tento.

Keby sme mali prejsť po hrubom lane ponad priepasť nad riekou, urobili by sme to?
Klasická odpoveď vo väčšine prípadov je – nie.

Prečo? Pretože v tomto momente preberá vedenie Strach.
Logickú časť mysle sme do života dostali, aby sme ho dokázali vnímať a analyzovať.
Strach sa však usadil v logickej / racionálnej časti nášho mozgu a keďže je tak hlboko vštepený do nášho života, miesto prežívania života ho analyzujeme, aby sme ho následne považovali za nebezpečný.

Opatrnosť je o niečom inom.
Ak nemáme z výšok priam závrate, kľudne sa dáme do toho.
Postupujeme opatrne. Po krôčiku, možno lezieme chrbtom k rieke.

To, čo však neurobíme je, že sa pozrieme na lano, priepasť, rieku, popremýšľame a povieme si, že:

• priepasť je príliš hlboká
• lano sa nám javí nejaké tenké
• už mesiac sme neboli v posilňovni
• o 3 hodiny máme ísť s kamošom do kina
• aaale čo, vyhrali sme, pretože NEMUSÍME tú priepasť prechádzať!

Ha ha ha.
A keby nám šlo o život?
Vyhrali sme, lebo sme sa nechal zožrať levom?

Toto je Opatrnosť proti Strachu.

Opatrnosť nie je logická. Dávame na svoje inštinkty.
Ak by bolo to lano naozaj pritenké, Opatrnosťou to okamžite vycítime.
Strach však už vopred vymyslí 10 dôvodov, ktorými si ospravedlníme svoju zbabelosť učiť sa nové veci.
Našu zbabelosť žiť tento život.

Ako bolo povedané vo filme Yes Man – na život sa NEDÁ len tak pozerať.
Život je potrebné prežiť.