Nedalo mi to, musela som reagovať..
Už to budú štyri roky, čo mi môj brat oznámil, že naša mamina zomrela. Bola som vtedy v Prahe. Aby ste to pochopili, keď som skončila s maturitou, chcela som ísť na vysokú školu, ale trošku som odflákala prípravu, a tak som skúškami neprešla. Odišla som na pól roka do Prahy, potom som sa mala vrátiť a začala by som chodiť na prípravu. Týždeň predtým, ako mi brat volal, som bola doma. Mamina ma bola odprevadiť na stanicu na autobus, strašne som vtedy plakala. Ani neviem, prečo. Ako keby som vtedy vedela.. No, v ten týždeň som bola na brigáde v Delvite, tam mi ukradli mobil. Viem kto, ale to nie je dôležité. Viem, že mi mama volala, lebo som si našla zmeškaný hovor, keď som išla na obed. Ale keďže som nemala kredit ani na prezvonenie, mobil som zase odložila. Keď sme odchádzali, už som ho nemala. Mame som napísala v sobotu mail, brat ho našiel v nedeľu. Nechcela som písať o tom, ako to všetko prebiehalo, ale o tom, čo teraz cítim.
Neviem si pomôcť, mamina mi strašne chýba, a napriek tomu, že verím, že jej je dobre a že na mňa dozerá, stále dúfam, že mi to niekto ešte povie.. Že sa nájde niekto, kto ju nepoznal, ale povie mi niečo.. Niečo, čo mi hovorievala ona, niečo, podľa čoho by som si bola istá, že jej je dobre, že je všetko v poriadku.. Viem, možno to znie divne, trochu bláznivo, naivne.. Proste sa s tím nedokážem zmieriť.. Sčasti preto, lebo som pre ňu mohla spraviť viac. Veď čo si budeme hovoriť, nie všetci sme ideálne deti.. Sčasti preto, lebo sa síce snažím veriť, že jej je už len lepšie, ale nikdy, ak nebudem mať nejaký dôkaz, ma neopustia aj také pochybnosti, prečo musela odísť. No a samozrejme, je tu aj otázka tej sebeckej lásky, akože potrebujem ju, už len to, keby ma prišla objať, by mi pomohlo. Keby som sa s ňou mohla porozprávať, počuť jej hlas, smiať sa s ňou..
Nedokážem zadržať slzy, keď toto píšem..
Na náhrobku má napísané „Najlepšia mamina na svete“.
Bola tak mladá.. 42 rokov.. ešte mala celý život pred sebou.. Nedožila sa ani vnúčat..
Pred pár týždňami sa mi ženil brat. Bol strašne šťastný. A ja som mu preplakala skoro celý obrad, pretože sa toho mamina nedožila..
Kedysi som jej dala pohľadnicu. Poznáte to, také prianie s textom..
Niečo v zmysle: „Ďakujem, že pre mňa domov navždy ostane tým najkrajším miestom na svete“ a ona mne raz dala niečo podobné: „Som šťastná, že k sebe máme tak blízko. Dúfam, že toto pevné puto nám vydrží až do konca života“.
Keby sa to dalo.. Spravila by som všetko pre to, aby sa vrátila..
A tiež mi je smutno pre to, lebo sa bojím toho, že nie je tam, kde by som jej ja priala, aby mohla odpočívať. Neviem, čo prichádza po smrti, ale ak je to úplný koniec, nezaslúžila si to..
Áno, možno som sebec, lebo ju chcem pre seba.. Ale nikto sa s tým podľa mňa nedokáže úplne zmieriť, pretože nevieme.. nevieme, čo príde potom..
A čo sa mňa týka, ja ešte okrem toho neviem, ako to bez nej celý život vydržím. Je toho toľko, na čo by som sa jej chcela spýtať. Toľko vecí by som s ňou chcela prebrať, poradiť sa s ňou..
S týmto mi ale nikto nepomôže, najhoršie je, že ani ja sama.. :( 
Prosím, ospravedlňte ma, ak sa Vám môj príspevok nepáčil, ale písala som ho od srdca, a hlavne, bol prvý, tak snáď sa časom zlepším..
Vaša žabka
Komentáre
Veľa šťastia
citala som tvoju smutnu vypoved a sucitim s tebou, ja som prisla o svojho otca, je to uz dost dlho, ale tiez mi je velmi smutno...
Ale verim, a to je i povzbudenie pre teba, ze je im uz dobre. Moj otecko bol chory, teraz sa uz netrapi...
Vies, najviac ma stve, ze som sa k nemu strasne spravala, hryzie ma svedomie, lebo zomrel nahle..., ale viem, ze mi davno odpustil a ze sa fakt na mna tam z hora pozera a usmieva... Rovnako i tvoja mamina...
Mali sme to so segrami po jeho smrti dost tazke, ale uz sme sa s tym vyrovnali, mame jedna druhu (spolu s maminou), vlastne jeho smrt nas dost utuzila...
Vsak ty mas brachu, urcite to utuzilo a upevnilo i vas vztah...
Tak ti prajem, aby si uz na nu nespominala so smutkom, ale s laskou a peknymi spomienkami...
drzim palce!!!
ariellka
V poslednej dobe je to lepšie.. Stretla som jednu ženu, ktorá pre maminu dosť znamenala. Bolo to zvláštne.. ale pomohlo.. (pocity po stretnutí sú v téme niekomu..) bola som v nedeľu na cintoríne.. a prvýkrát po dlhej dobe som tam neplakala.. Je to ťažké, a tak skoro ma to neprejde, ale snažím sa vždy myslieť iba na spomienky, a usmievať sa pri tom..
Ešte raz Ti ďakujem za povzbudenie..
Verím, že pre Tvojho ocina to bolo vykúpenie, a teraz mu je dobre.. Dáva na Teba pozor..
uz som ti to napisala :)
veronika
a dakujem za komentar, dojalo ma to.. :)
žabka
O smrti,
se kterou smirit nejde se...
Nie, neda. Aj ja na kazdom vylete pozeram, co donesiem otcovi, ked pocujem nieco, co by ho zaujimalo, citim, ze mu to musim rychlo povedat... Tazko presviedcam sama seba, ze neodcestoval. Ze nema vyznam cakat, kedy sa vrati. A tak strasne mi chyba. Na druhej strane... koloki ludia sa roky nerozpravaju s pribuznymi, ktori ziju, a nejde to inac. Napriklad ja s mamou... Urcite veci sa pokazili a nejdu zobrat naspat.
Tak neviem, co je horsie.
Drz sa, zabka. Urcite najdes niekoho, kto ti povie tie krasne slova, ako mama a kto ta zahrnie podobnou laskou. Vyskusane.
čvi
Asi to cítiš podobne, stokrát mám chuť sa niečo spýtať, niečo povedať, porozprávať sa.. Toto všetko spraviť môžem, ale odpoveď nedostanem..
Okrem iného, Nohavica naspieval aj inú pesničku:
Jěště mi scházíš, jěště sem nepřivikl, že nepřicházíš, že nepřijdeš, že zvonek nezazvoní, dveře se neotevřou...
Zvyšok je trošku o inom, ale toto sedí..
Verím, že to každý, kto tu už nie je s nami, vie.. Vedia všetko, čo sme im chceli povedať..
odpoved mozes dostat
v priebehu poslednych 14 mes. mi odisla najskor mama, potom dcerka a nedavno sestra.
skor ako prislo toto obdobie, je tomu uz tri a pol roka, tak ako moja dcera, tak isto odisiel moj priatel. milovala som ho tak ako svoje dcery.
nakolko bol dost uzavrety, nestihol mi povedat, ci cosi vykonat pocas zivota, tak som to prostrednictvom priatelky, ktora sice vedela, ze mi dava odkaz od mojho priatela, no vobec tomu nerozumela, a ani nemohla, nikto, okrem nas dvoch nemohol vediet o co ide, nikomu som sa nezdoverila. prechadzal mi mraz po chrbte, ked som dostala hmatatelnu informaciu o tom, ze realizuje to, co som mala pocas jeho zivota iba v myslienkach, pretoze keby som mu to prezradila, uz by to nebolo ono, uz by to nebol jeho napad, ale moja prosba. mal len informaciu, ze po niecom tuzim!
P.S. nic nie je nemozne
eva
ja by som velmi rada stretla niekoho, kto by mi nieco take povedal, co by ma presvedcilo. je niekolko veci, o ktorych ini ludia nevedia. ale bojim sa niekoho takeho vyhladat, pretoze mozno sa mi nebude pacit to, co sa dozviek. kazdopadne, neviem, ci by som mohla niekomu takemu verit, kto to robi za peniaze. a nikoho ineho nepoznam.. :(
takze tak..
ak by mi niekto povedal nieco, o com by som vedela, ze to je odkaz, asi by som sa mu hodila okolo krku..