V ten večer sa veľa ľudí ponáhlalo domov, aby ich deti stihli školu. Bol posledný prázdninový deň, bolo dusno od prichádzajúcej búrky a oni dvaja sedeli, nehybne, vedľa seba. Od vtedy, čo Lea pobozkala jamôčku pod jeho uchom a šepla mu tie slová, sedel bez pohnutia oka.

"Povieš niečo? Už musím ísť za chvíľu domov."

"Daj mi minútu." A tak Lea čakala. Čakala. Čakala a čakala. Možno hodinu, možno dve, možno aj tri roky. A možno sa jej to celé len snívalo a boli to len sekundy. Sedela rovnako bez pohnutia, boli len dve telá usadené vedľa seba, akoby ich ani nič nespájalo, nič ich nenútilo kričať do sveta, že sa milujú.

"O tomto som sníval tak dlho. A teraz sa neviem ani pohnúť." no pohol sa. A najkrajšie. V Lee to zanechalo silnú ryhu, ryhu, na ktorú s láskou spomína dodnes. Bozkal ju, jemne, nežne, vychutnával. Chytil jej tvár, pohládzal chrbát, robil presne to, čo si každá žena sľubuje od prvého bozku s priateľom. Bol dokonalý, bol úžasný, bolo takmer nemožné nemilovať ho. A presne v tej chvíli, v tej magickej chvíli to povedal.

"Milujem ťa láska. A navždy budem." Možno to boli slová zaľúbenca, možno to v tej chvíli povedal len pre úplnosť, no ju to zmenilo od základov. Začal sa jej krásny život.