Jedného pekného dňa, keď sivá obloha a temný obraz sveta za mojím oknom dokonale odrážali moju náladu, som sa rozhodla pre celkom samovražednú vec. Bola som však zmierená s osudom, veď môj priateľ by sa mal vyskytovať kdesi v Beckove spolu s 3 ďalšími bytosťami z ich šermiarskej skupiny, tak kto mi zabráni? Melanchólia a hudba pripomínajúca pišťanie komára, ktorý každú chvíľu chcípne (Bauhaus – Mirrors Remains) pomaly ale iste zapĺňala moju izbu i moju myseľ.
A tak som začala. Najskôr som z môjho nemalého bordelu v skrini povyťahovala všetky potrebné operačné nástroje: ostré nožnice, zápalky, silon (rybárske lanko), ceruzku, papier, gorálky, háčik (nie ten rybársky) a očká z hliníka ponapájané na seba. Keď som to všetko zbadala, najskôr som mala chuť to odložiť späť, ale potom ma Bauhaus presvedčil, že sa to odkladať nebude, ešte som zbehla po časopis s oblečením, našla asi dvojcentimetrový obrázok náhrdelníka a začala si kresliť návod. Vzhľadom na veľkosť predlohy sa z nej nedalo veľa pochytiť, a preto som si skoro všetko musela vymyslieť sama, pridržiavala som sa však vonkajších tvarov náhrdelníka. Najviac času zožralo práve toto navrhovanie.
Keďže som si veľkosti jednotlivých častí navrhovala sama, je pochopiteľné, že som to asi trikrát prerábala, čím som zabila asi 2 hodiny. Ďalších pár minút som strávila hľadaním nejakých väčších gorálok a ďalších pár hodín vypočítavaním a skúšaním, pretože mi ich stále pár chýbalo. Ale všetko dopadlo dobre.
Keď som mala celú vec skoro dokončenú, zistila som, že je to nanič, pretože ten druh bielej, ktorý som použila, vo veľkom množstve nevyzeral veľmi dobre s použitou čiernou. Takže to boli ďalšie tri hodiny zabité len opravovaním približne polovice celého náhrdelníka. Neviem ako by to dopadlo bez tej melanchólie.
Potom prišla čerešnička na torte: Ten silon bol síce pevný, ale akonáhle sa dal náhrdelník na krk, istá jeho časť sa začala deformovať. Život je pes. Tak som tam nenápadne pozaplietala tenký medený či aký drôt.
Dokopy som to konštruovala asi tak od nejakej pol druhej do dvanástej v noci, tesne pred koncom som to vzdala, pretože už som ani nevedela hovoriť a točila sa mi hlava. Ráno som to dokončila a takto to vyzerá:
Ajtak to nie je to, čo som chcela aby to bolo. Svinstvo!!
Komentáre
poviem asi takto
Hmmm
4 Zorfel
Vera
vera
P.S. aj sa bojím spýtať ako by si nazvala čudo , ktoré by sa nedalo nosiť .
4 Zorfel
Ja sa nemam preco menit a zmenit nemozme podstatu cloveka alebo si myslis nieco ine? Niekedy je dobre zvazit, co si mozme dovolit chciet. Podla mna je dolezitejsia otazka, ze na co sa zmenim, ale 100 ludi, sto chuti, ako jeden moj dobry kamarat hovori.
4 topas234
Nakoniec sa to da nosit, uz je to poopravovane a nema to meno, ak chces,mozes to pomenovat ty.
vera
4 topas234
Mmmm...