Ozaj dlho, veľmi dlho som čakal a zvažoval, či niečo napíšem.

 Takmer pol roka som čakal, ale pred pár dňami som si povedal, že stačilo.

 Rád by som sa vyjadril k tomu, čo vnímam, k tomu, čo sa mi akosi asociuje, čosi, čo ja sám prežívam.

 A zdá sa, že to nebude na jeden príspevok, na jeden článok. Bol by som rád, ak by sa mi to podarilo spísať do konca tohto kalendárneho roka.

 Nechcem, aspoň zatiaľ, písať o tom, čo všetko sa už odohralo, povedalo, napísalo a zosmiešnilo, či zveličilo.

 Chcel by som sa vyjadriť k tomu, čo ja teraz vnímam ako celkom podstatnú vec, podstatný problém.

 Isto si mnohí, predovšetkým tí starší pamätajú na dobu, ktorá bola poznačená farbou červenou. Farbou, ktorá označovala, či predznačovala, ako to bude vyzerať s tými, ktorí sa postavia proti. Skončia s červenou. Na nose, či pod nosom, na tele, šatách, či dokonca v hrobe. A súčasťou tejto „červenej“ bolo vytváranie atmosféry, kedy predchodcom „červenej“ bol strach. A ak ten nezabral, prišla „červená“.

 Priatelia, nepodobá sa to na situáciu a stav dnešnej doby?

 Dnes, kedy sa tešíme zo slobody alebo sa aspoň na slobodu hráme sa Slovenská cirkev ocitla v situácii, kedy dochádza k neskutočnej polarizácii. A nestojí za ňou jedine arcibiskup Bezák.

 Na Slovensku sa vytvára atmosféra strachu, kedy kto nie je s nami, je proti nám. Na Slovensku sa vytvára, ba, už tu asi aj je, atmosféra, kedy sa bojíme povedať svoj názor verejne, otvorene, lebo nevieme, kto z „našich“ sa postaví proti nám – čo i len tichým hlasom, ktorým kohosi na čosi upozorní.

 A kto sa už stihol postaviť proti, „skončil ako Jánošík - za rebro“.

 Môžeme to vidieť, môžeme to cítiť v našich životoch. Môžeme to pozorovať na živote ľudí, ktorí sa postavili „za“ jedného, resp. údajne „proti“ mnohým. Skončili, museli skončiť, decentne, slušne, niektorí možno menej slušne.

 Nezdá sa nám, že toto je veľmi spoločné, veľmi podobné tomu, čo tu bolo? Čomusi, na čo verejne upozorňoval aj arcibiskup Bezák, podobné dobe, kedy viacerí neskorší biskupi čelili nátlaku, zlobe, hnevu, obvineniam i šikanovaniu? Zabúdame? Alebo len chceme zabudnúť? Cestou dopredu sa vraciame dozadu? Ideme vpred spiatočkou. Zdá sa mi to presne tak. Alebo možno ani nie, veď vtedy to robil nepriateľ, dnes si to robíme sami. Nová doba nastala.

foto: www.denik.cz

 Atmosféra strachu je nebezpečná. V strachu človek koná inak, ako by normálne konal. Dokonca aj ináč, ako chce konať. A my si ju vytvárame sami. Dokonca, možno sa v nej i vyžívame. Kam sme sa to až dostali ... a kam takto chceme dôjsť?

 To je moja otázka. A viem, že na ňu od nikoho odpoveď nedostanem.