Keď si tak spomeniem na celý rok dozadu, mám pocit, že oslavujem príchod nového roka. Najskôr som sa bála toho, že nebudeme môcť mať bábätko, keď som otehotnela, prišla ďalšia zlá správa a báli sme sa o Šimka. Potom sme ho zase nemohli presvedčiť, aby sa narodil a nakoniec som rodila úplne inak, ako som tajne dúfala - cisarákom. Dnes sa liečim z nejakej infekcie, zapálila sa mi rana a bojovala som aj s boľavými bradavkami. Pri kojení som mala pocit, že mi nože vrážajú do hrude, no vedela som, že kŕmiť Šimka je to najdôležitejšie, čo musím zvládnuť. Musela som ho kojiť aj pri 39 stupňových horúčkach, ktoré som mala niekoľko dní a bála som sa ísť k doktorovi, aby mi nenasadil antibiotiká, pri ktorých nebudem môcť kojiť. Zase všetko prebehlo inak, ako som si predstavovala. Beriem antibiotiká, našťastie popri nich môžem kojiť (Šimko pribral 350 gramov za posledný týždeň a priemer je 200g, aspoň niečo pozitívne), bradavky ma už až tak nebolia a každý deň cestujem so Šimkom do mesta na preväzy rany autom, autobusom, ako kedy. Na návštevu mi prišiel brat s priateľkou a dcérou, všetci sú chorí, ale veď, my zvládneme všetko :( k tomu som preplakala pár večerov kvôli pocitu zlyhania a sebaľútosti. Na začiatku som totiž nedokázala ani sama vstať z postele a keď Šimko plakal, bola pri ňom (stará) mama a nie ja. Chcela mi pomôcť, ale mne to skôr ubližovalo, pretože pomaličky začala rozpoznávať, čo sa so Šimkom deje lepšie, ako ja. Uvedomila som si, že potrebujem každú minútu so Šimkom, aj keď som slabá.

Musím utekať, Šimko bude papať ;) tak sa mi držkajte a dávajte na seba väčší pozor, ako som bola schopná dať ja na seba...možno som až príliš opatrná :(

vaša učiaca sa mamička dia :-*

ps: do svojho chlápätka som nekonečne zaľúbená a cítim, že som tu pre neho...neviem sa naň vynadívať, stále ho láskam, hladím pri papaní a bozkávam, je nádherný a je to náš synček :) veľmi ho ľubkáme, a preto sa necítim ako obeť či trpiteľka, ale začínam sa cítiť ako naozajstná mamina, aj keď mi bude dlhšie trvať, kým zistím, čo mu chýba...