Líham si večer do postele a rozmýšľam, či toto všetko môže byť pravda... Zdá sa mi to neskutočné a nereálne. Ako môžu zlé choroby postihovať dobrých ľudí?.... V poslednom čase sa modlím a modlím sa veľa. A prečo nie? Prečo neprosiť, keď môžete dostať?.... A tak sa modlím, aby to nebola pravda. A hovorím si, nie. Toto skrátka nemôže byť pravda.

"Nech sa ti stane, ako si uveril", povedal Ježiško. Píše sa v bajbl. A tak verím tomu, že je to celé len výmysel a rozhodnem sa neobťažovať tým, že sa budem trápiť.
Prejde pár týždňov. Svokra dováža lieky za Ameriky. Svokor je na dne. Všetci nariekajú a ja stále dookola každému opakujem, že to nie je pravda. Že je to len mrak nad nami, ale že ten pominie a výjde slnko a všetci sa na tom budeme smiať. Je to len dar... Prezlečný do niečoho škaredého. Ľudia na mňa pozerajú ako na vola. Že ako to, že si nechcem priznať realitu, veď to bolo v papieroch... Veď... mu povedali, že histológia ukázala, a že... Ale že áno, že bodaj by som mala pravdu.

O pár týždňov sa stane niečo úžasné. Prišli iné výsledky. Od docenta z Banskej Bystrice. A že... Tá histológia tu v Bratislave, tá že asi nebude až taká dobrá.. Alebo čo. Lebo že odborníci migrujú a emigrujú... Tak neviem.
A zrazu to fakt nie je pravda. Bol to skrátka omyl. Omyl niekoho, kto bol schopný zobrať úplatok a vzápätí vyriecť vetu, priamo do uší pacienta na posteli po operácií, že... : "Podľa mňa je to karcinóm a vidím to na dva roky života. Výsledky síce ešte nemáme, ale.. Verte mi, robím to celý život".... povie pán doktor... Znalec. Veleznalec.........
Tak nie. Tak to nie je pravda...

A ja si len kočárujem a usmievam sa do slnka a do stromov. Lebo viem, že Boh je milostivý a že sa oplatí pýtať si všetko. Modlím sa. Pred spaním, aby sme boli zdraví. Ráno v sprche, aby som sa stihla osprchovať, kým sa moje bejbinko nerozplače. Na obed, aby sme sa mali radi. Modlím sa, modlím sa, modlím sa. Verím v dobro. V dobrých ľudí, lebo dobro je skrátka v nás. Niekto to má hlbšie, niekto len zahatané zlou výchovou a spomienkami. A niekto sa možno fakt stane zlým... Ale nerodí sa tak. Tomu neverím.Dieťa prichádza na svet dobré a čisté. Milé a vľúdne. Usmievavé a radostné. Prichádza a len čo prvý krát oči otvorí, ako to žabiatko od Ludmily Podjavorinskej, už rozdáva lásku a radosť svetu.

Všetko do seba zapadá. Prichádzame z lásky a pre lásku. Od toho, čo nás miluje a nikdy neopúšťa. To len my zabúdame, odkiaľ pochádzame, kde sú naše korene a kým vlastne sme....
Ale dá sa na to všetko spomenúť. V mysli, ale hlavne v srdci. A potom je to strašne fajn, lebo všetko ostatné je už len voľba. Môžem, ak chcem. Nie musím, aby som sa zapáčil iným, sebe, susedke.. dievčaťu, chlapcovi. NIe...
Som kým som. Hotovo. Som kým som a tak je to super, lebo tak ma stvoril Boh. Dobrého a čistého. A zvyšok si umyjem, očistím, vyleštím, a áno, budem sa tým pýšiť, lebo je to na parádu, parádu parádnu, že som taká aká som. Pozrite sa, čo pán Majster dokázal... Ja v to verím a Ja to hrdo reprezentujem..........
Toto je krásne.

A potom večer ukladám moje Bubo. A hovorím jej, že pomodlíme sa... A prečo nie?... Prečo nie?
My sme len návštevníci na tom to svete. Prichádzame a odchádzame. A ten čas, čo sa tu stretneme a podáme si tú štafetu... Ten by mal byť radostný. Pozitívny. To zlé sa ma netýka a hotovo! Je to len skúška a ja touto skúškou prejdem! A hotovo! Žiadne čo ak, čo keby, čo potom?!... Nie, proste je to celé mimo mňa a basta!...
Nie, nemám odpovede na to, prečo sa dejú zlé veci, lebo tie sa naozaj dejú.......... Ale viem, že... This is not neccessary... Pokora, to je základ.