Jeden prípad z praxe, keď sa zamestnanec nebál dožadovať sa svojich práv, vám stručne opíšem.  Zamestnanec rozpočtovej organizácie  plní pracovné úlohy  nepretržite v 12 hodinových zmenách. Pri  ošetrení u lekára  počas jeho pracovnej doby  mu lekár  na potvrdenie o návšteve lekára  napísal text : „Ošetrenie trvalo celý deň“ a preto zamestnanec už vo výkone svojej pracovnej zmeny ďalej  nepokračoval. Po odovzdaní  potvrdenia  do učtárne príslušná pracovníčka zarátala tomuto zamestnancovi  dĺžku pracovnej zmeny nie 12 hodín, ale len 7 a pol hodiny teda toľko, koľko sa započítava za jeden deň pri jednozmennej prevádzke. Zamestnanec  s tým nesúhlasil a domáhal sa toho aby mu bola vyplatená náhrada platu za celú zmenu, teda za 12 hodín.  Ako by to teda malo byť ?

Pripomeňme si, že o dôležitých osobných prekážkach v práci   pojednáva ust. § 141  Zákonníka práce. To v ods.2 písm. a) bod 1 stanovuje, že zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno s náhradou mzdy a to 7 dní v kalendárnom roku   na vyšetrenie alebo ošetrenie zamestnanca v zdravotníckom zariadení, ak toto nebolo možné vykonať mimo pracovného času zamestnanca. V ods.4 sa ďalej píše, že za jeden deň sa považuje čas zodpovedajúci priemernej dĺžke pracovnej zmeny vyplývajúci z určeného týždenného pracovného času zamestnanca. Dôvodová správa k tejto novele zákona uvádza ako príklad situáciu že, ak má zamestnanec určený 40 hodinový pracovný týždeň, tak jeden deň predstavuje 8 hodín.

Vychádzajúc z týchto faktov,  podľa môjho názoru,  bol postup učtárne v rozpore  so Zákonníkom práce a zamestnanec, ak boli splnené ostatné zákonné podmienky, mal nárok nato, aby mu za jeho celý deň trvania ošetrenia u lekára bola poskytnutá náhrada platu  za 12 hodín, lebo toľko trvá jeho jeden deň pracovnej zmeny.

Príjemný a pekný deň praje doko.