Sedel som s kamarátmi (aj kamarátkami) v meste proi fontáne, rozrávali sme sa a to čo ma upútalo bol hlúčik malých detí. Beztarostne pobiehali, hrali sa s fontánou, proste život bol pre nich fajn. A to im závidim.

Čo im treba ku šťastiu? niejaké tie hračky, ale hlavne lásku. Myslím, že s tou nemajú problém, vedia si získať snáď srdce každého. Spriateliť sa s iným človekom pre nich nie je problém. Ich nevinnej tváričke snáď nik neodolá. Skoro nič ich netrápi a preto si môžu užívať život plnými dúškami. Ich svet nepozná lží, sú úprimné. Vedia sa tešiť z maličkosti, zabávať na hocičom a skoro s hocičím.

Svet ich očami je omnoho väčší ako je ten náš, majú viac šance sa zabávať, nemajú starosti.  A ja už len môžem na to spomínať. No najviac im závidim tú bezstarostnosť....