Asi by som to ani nemal priznať. Asi by som sa mal za svoju ženu hanbiť. Ale musím. Moja žena je celkom ako ja. Ja mám napríklad niekedy problém sklamať ľudí. Napríklad niekoho stretnem a ten človek sa teší, že ma vidí a ja si pritom ani za nič na svete neviem spomenúť odkiaľ sa poznáme. Tak ja takého človeka nesklamem. Ja sa teším spolu s ním a zároveň kladiem také tie otázky: „Ježiš a stretol si teraz dakedy niekoho?“. A čakám. Napríklad povie: „Jasne, akurát minulé leto som stretol Ďura“ no a mne je vtedy úplne jasné, že toho človeka vidím prvý krát v živote lebo ja žiadneho Ďura nepoznám. Horšie je, keď taký človek stretol Fera, lebo s Ferom som chodil na strednú školu a s iným aj na vysokú a ešte jeden bol na vojne a traja v práci. Mne je Fero na nič. A tak podobne. Proste kladiem otázky a modlím sa aby sa ten človek prezradil. Väčšinou sa neprezradí a mne ostane blbý pocit a jemu dobrý. Lebo on ma stretol a vie kto som, alebo si to aspoň myslí.

Tak moja žena je teraz celkom ako ja. Doteraz ale nebola. Doteraz sa mi len smiala a hovorila, že som ako Pako a že to raz zle dopadne. Ja síce nepoznám žiadneho Paka, čím mi to moja žena vôbec neuľahčuje, ale aj tak mám také podozrenie, že ani ona Paka nepozná a ten Pako je iba akože Dilino. Proste niekto kto robí chybu keď sa neprizná hneď na začiatku, že toho druhého nepozná. Ale teraz mi už moja žena nemôže povedať, že som Pako. Lebo aj ona je Pako. Ale zase ona je taký s diplomom.

Moja žena chodí stále do jedného obchodu a tam nás už poznajú. Je to maličký obchod s drahými potravinami, lebo sú až také zdravé, že to treba zaplatiť. Moja žena si myslí, že už je najvyšší čas aby dostala aj nejakú zľavu a aj o tom sa nedávno rozprávala s majiteľom ale on to nepochopil tak ako to myslela moja žena a žiadnu zľavu jej nedal. Hoci od človeka, ktorý je darcom krvi je to trochu zvláštne, že nemá sociálne cítenie.

„Dávno som vás nevidel na odbere“ povedal ten majiteľ mojej žene, pričom moja žena nikdy nebola darovať krv. Nebol som pri tom, ale viem to, lebo mi to žena prezradila do telefónu. „No vieš, ja som ho nechcela sklamať, keď si myslí, že ma pozná odtiaľ“. „Aha“ povedal som do telefónu ja a už som tušil, že to nedopadlo dobre. „Nedopadlo to dobre“ povedala mi žena: „ja som sa normálne tak zamotala, že až“.

Moja žena je jednoducho držiteľkou Jánskeho plakety. „Nie som, až tak som zase nepreháňala“ povedala mi žena do telefónu keď som sa jej na to opýtal. „Ja som potom hovorila, že už nemôžem“ dodala. „Aha“ povedal som a vedel som, že to nebude koniec. „A to ešte nebol koniec“ povedala moja žena: „ja keď som sa tak zamotala som mu povedala, že už mám rodinu a že sa už nacicali dosť“.

Neviem ako to pochopil pán majiteľ, lebo ja som to veľmi nepochopil. Akože moja žena mu hovorí, že dlho kojilo naše dieťa alebo sa sťažuje na mňa, že som pijavica alebo čo. Moja žena samozrejme myslela na to, že už tej transfúzke odovzdala dosť. A tak. Myslím, že moja žena sa do toho poriadne zamotala. Hoci sa včera dobrovoľne vzdala Jánskeho plakety má toho na rováši aj tak dosť.

Ale musím svoju ženu ospravedlniť. Ona len chcela byť milá. Nechcela sklamať toho pána majiteľa a asi chcela aj malú zľavu. Myslím, že si ju zaslúži aj bez darcovstva. A mimochodom moja žena nemôže krv darovať. Lebo je chudokrvná. A iné.