Často mi novinári, najmä však novinárky, lebo tie sa špecializujú na rozhovory s umelcami, kladú otázku, čím by som chcel byť, keby som sa ešte raz narodil. Pravdepodobne to nemyslia vážne, len sa tak pohrávajú, je jasné, akú odpoveď chcú počuť. Chceli by počuť, aby umelec povedal, že keby sa ešte raz narodil, tak by nechcel byť ničím iným, len tým, čím je teraz. Milujem svoje povolanie a keby som sa mal ešte raz narodiť, neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Nuž ja si to viem predstaviť. A veľmi živo. Lebo ak by som sa naozaj mal ešte raz narodiť, ak by som mal tú úžasnú šancu, bol by som blázon, keby som chcel robiť to, čo som už v predošlom živote robil. Dvakrát to isté je nuda. Predstavte si, že by sa novinári prestali orientovať na umelcov a položili by tú otázku, dajme tomu obsluhovačovi fekálneho voza (ľudovo hovnocucu). A Mr. Hovnocuc by odpovedal: Ani za nič na svete, môcť sa tak narodiť ešte raz, znova by som sa dal na čistenie odpadových jám, odborne povedané septikov, pretože táto práca je pre mňa súčasne aj koníčkom, a to je to najväčšie šťastie, keď vám je povolanie zároveň záľubou, lebo to čo robím, teda výcuc hován, to nie je zamestnanie, to je poslanie.
        Ale k tomu, čo by som chcel skúsiť ja, ak by prišiel do úvahy druhý život. Predovšetkým je jasné, že nepríde. To sa spytujú len tak, aby reč nestála. Lebo ak by mal prísť nejaký ďalší život, celkom určite by sa toho už dávno bola ujala nejaká agentúra alebo cestovná kancelária, kde by ste si druhý život mohli predplatiť aj so všetkými fakultatívnymi výletmi, polopenziou a cestovným. Život prvej cenovej skupiny, nadštandartné podmienky až do konca pobytu. To je dôležitý dodatok, pretože, predpokladám, že ani druhý život nebude trvať večne. Jedného dňa sa sranda skončí a... zbohom či dovidenia? Uvidíme. Nuž pokiaľ ide o mňa, vybral by som si povolanie ceremoniára v krematóriu. Má niekoľko predností. Najprv tie praktické. Nemusíte sa báť, že nebudú zákazníci. To je, dá sa povedať, permanentná sociálna istota. Nemusíte sa obávať, že vás niekto pripraví o flek. Byť zamestnancom krematória nie je až také atraktívne. Stretnú sa dve dámy po rokoch a jedna vraví druhej: "Irenka, nevideli sme sa od maturity, vraj si sa hneď potom vydala, čo robí tvoj manžel?" A Irenka tíško povie: "Janko robí v krematóriu." To nie je dobrý úvod do debaty po rokoch. Ďalšia výhoda. Každý deň ste v robote slávnostne oblečený. Keď idete domov v električke, všetci si myslia že ste bankár. Má to aj psychologické výhody. Pri výkone povolania musíte vyzerať skormútene, ale v skutočnosti môžete mať skvelú náladu, pretože ten smútok len predstierate. Byť profesionálne smutný je lákavé. Výhody umelecké. Výber hudby a kondolenčné prejavy. Ak sa vyznáte v hudbe, viete, že možnosti sú nekonečné a každý deň si môžte niekoľkokrát vypočuť svoju obľúbenú skladbu. Písanie a najmä prednes kondolenčných prejavov je samostatný umelecký žáner a prináša veľké uznanie autorovi zo strany smútiacich pozostalých. Máte dokonalý prehľad o vdovách. To sa niekedy hodí.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
------------------------------------------------------------------