Prišla som domov a rozmýšľala som. Je to zvláštne, že obyčajný ľudia sa rozdelili na dve strany. Proti čarodejníkom a za čarodejníkov. Zvláštne je, že Jim Coote sa pridal na tú dobrú stranu. Žeby sa zmenil? Neviem.

Pamätám sa, že bol milý a bola s ním zábava dokým nezačal žiarliť. Čo ak sa chce pomstiť? Toto by som nemala riešiť. Timea je niekde preč a ja musím presvedčiť ľudí v meste, že sme tí, ktorí stoja na dobrej strane.

„Kde si bola?“ opýtal sa ma Mark. Prešla som do obývačky a tam som ho videla sedieť.

„Prečo si mi nepovedal o tom, že Timea odišla aj som svojou rodinou,“ opýtala som sa a uprene som sa dívala na Marka zozadu. Zrazu začal bez varovania plakať a nariekať. Nikdy som ho takého nevidela.

„Lebo by som to nezvládol,“ povedal a ja som hneď išla k nemu, aby som ho objala.

„Tým sa netráp. Uvidíš všetko bude zas ako predtým,“ upokojovala som ho. Mark sa oprel o moje rameno a už len trochu plakal.

„Vieš spomenul som si na Emmu. Nechcem to zas prežiť. Nechcem zas trpieť. Nechcem prísť o Maggie – už nikdy!“ hovoril Mark a ja som ho chápala. Emma bola pre ním všetko. Zrazu však zomrela. Keby sa to isté stalo Maggie, tak Mark by sa zosypal.

„Aj ja sa bojím o Jamesa a Timeu. Nechcem, aby sa im niečo stalo a už nie, aby zomreli,“ povedala som a pozrela som sa Markovi do očí. Bolesť bola prenikavá, ale vydržala som to.

„Vidíš, čo robím? Dívam sa ti do očí a ani sa neodvrátim. Tá bolesť ma mučí, ale nechcem sa odvrátiť a presne taká bude aj naša ďalšia cesta zachrániť Timeu, Maggie, Jamesa, Georgea, Michaela a Gabriela. Bude to krutá a bolestivá cesta, ale chcem ich zachrániť, chcem zabiť Seliona a chcem mať pri sebe môjho otca.“

Slovo otec pre mňa znamená v tejto dobe až priveľa. Na okraji som mala slzy a pre zmenu ma Mark teraz utešoval.

„Uvidíš všetko bude v poriadku. Tvoj otec bude v poriadku a určite ho aj zachrániš.“

Oprela som sa mu o plece a zamyslela som sa. Neviem, čo teraz chcem dosiahnuť. Chcem mať pri sebe svojho otca. Chcem, aby mi rozprával o mame a o svojom živote. Chcem s ním žiť do konca života. Nikdy ho neopustiť, alebo mu nedovoliť, aby on neopustil mňa.

„Aký je tvoj otec?“ opýtal sa ma Mark. Chvíľu som rozmýšľala, čo mu vlastne poviem.

„Je to vlastne Čierny anjel. Dobrý Čierny anjel,“ povedala som a Mark sa zatváril zhrozene.

„To naozaj?“

„Naozaj. Môj otec je Čierny anjel. Zvláštne.“ Povedala som a vydýchla som si.

            Prešiel presne týždeň, keď som sa pozrela na cestu z okna a zbadala som tam Tomove auto. Zhrozila som sa. Myslím, že mu ešte Mark nevolal, že už som vlastne doma.

Vystupoval z auta, keď som sa rozhodla zísť dole. Edward šiel rovno so mnou a ja som sa rozhodla ísť do kuchyne. Mark sedel v obývačke a pravdepodobne si ani nevšimol, že Tom je doma. Edward počul otváranie dverí a hneď bežal privítať starého majiteľa.

„Edward, ako som sa zľakol,“ hovoril natešený Tom. Žeby vedel, že som tu? „Edward, ...čo tu robíš? Ak ty si tu..., tak Lucy je kde?“ takže nevie kde som. „Lucy, si tu?“ opýtal sa Tom.

Mark vošiel do kuchyne a díval sa na mňa, prečo neodpovedám. Vtom sa prihrnul aj Tom a opýtal sa Marka: „Čo tu robí Edward?“ opýtal sa a pri tom si ma ani nevšimol, že sedím hneď vedľa na stoličke. Konečne sa na mňa obrátil, ale zas sa obrátil naspäť.

„Lucy!“ zrazu skríkol až som nadskočila na stoličke.

Chcel ma objať, ale ja som mu to nedovolila. Stále som sedela zasunutá pod stolom a ani som nedala náznak radosti.

„Ahoj,“ povedala som a ani som naňho nehľadela. Zavládlo medzi nami ticho a napätie, ktoré by sa dalo krájať.

„Kedy si prišla?“ opýtal sa Tom a ešte stále mal rozstrasený hlas.

„Prišla pred týždňom. Vraj sme jej chýbali,“ povedal Mark. Ja som sa na nich ani len nepozrela, i keď som mala takú chuť otočiť sa a pozrieť sa svojmu bývalému otcovi do očí.

„A čo sa ti stalo s rukou?“ opýtal sa starostlivo.

„Pošmykla sa na schodisku, keď si išla vybaliť veci, a spadla,“ odpovedal Mark namiesto mňa.

Tom si povzdychol a pohladil ma po hlave. Ja som sa mykla, ale nechcela som to urobiť naschvál. Bol to len reflex. Stále som mu totiž neodpustila, že mi klamal tak dlho...

„Lucy, prečo si vlastne odišla? Tu si bola v bezpečí a tam sa ti mohla niečo stať. Som tak rád, že si doma, dcérenka,“ povedal a dúfal, že sa mu hodím okolo krku. Vtedy som sa pozrela na nich prvýkrát. Tom bol bledý a pozeral na Marka. Mark mu niečo naznačil. Pravdepodobne: „To si nemal povedať.“ A veru nemal.

„Nie som tvoja dcéra,“ povedala som a teraz som sa otočila, aby som na nich lepšie videla.

„Ale,...“ namietal Tom, ale ja som mu skočila do reči.

„Vieš prečo som odišla? Lebo som ťa nechcela vidieť. Klamal si mi! Zistila so o mojej mame toľko vecí, ktoré si mi ty nikdy nepovedal. Zabili ju, aby ma chránila a teraz ju chcem pomstiť! Chcem zabiť Seliona!“ skoro som až kričala pri tom mene.

Tom chcel niečo povedať, ale nepustila som ho k slovu. „Viem, čo chceš povedať: Bolo to pre moju bezpečnosť, že som o ničom nevedela. Lenže zabiť ma môžu aj bez toho. Čierny anjeli vraždia a zaklínajú. Selion taktiež. Trikrát sa ma pokúsil zabiť a raz ma pred ním zachránil môj skutočný otec.“ Teraz sa konečne podarilo Tomovi skočiť mi do reči.

„Tvoj otec nikdy o teba neprejavoval záujem. Nikdy som ho nevidel a ani neviem kto to je,“ povedal, no ja som sa nedala.

„Chcel prejaviť, ale nemohol! Je zakliaty! Selion ho zaklial v deň maminej smrti. Chcel ju zachrániť, no nestihol to. To on mi povedal, že nie som tvoja dcéra! On mi povedal pravdu  v tom liste, čo mi prišiel,“ povedala som a mala som zlosť na Toma, že má proti nemu predsudky.

„Tak, čo je teda zač? Celých pätnásť rokov som sa o teba staral ja a nie on!“ Tom už začal tiež zvyšovať hlas.

„Už som ti povedala, že je zakliaty. Keď však tak veľmi chceš vedieť, kto to je, poviem ti to. Môj skutočný otec je Čierny anjel!“ skríkla som a hnala som sa do svojej izby, no na schodisku som ešte počúvala.

„Jej otec je nejaký špinavý Čierny anjel?! Obyčajný vrah, ktorý má na rukách Čarodejnícku krv?!“ pýtal sa otec Marka.

„Ako vidím, tak by si bol radšej, keby ma pred týždňom nezachránil a ja by som bola mŕtva. Radšej by si bol rád, keby som bola už týždeň mŕtva v lese a obžierali by ma vlci!“ skríkla som a zatreskla som za sebou izbu. Pre istotu som ju aj zamkla.

Hodila som sa na posteľ a bola som taká naštvaná, že som mala chuť zas ujsť. Odísť do Derites a stretnúť otca.

            Do víkendu som zo svojej izby nevyšla. Mark mi nosil jedlo do izby a pýtal sa ma na všetko. Téma: Hádka s otcom, sa nekonala. Vedel, že by som s veľkou pravdepodobnosťou nakričala aj naňho.

Stále ho beriem ako brata, aj keď je to v skutočnosti môj bratranec. Klamal mi aj on, ale nejako k nemu nepociťujem nenávisť. Možno to robí to, že je môj Anjel.

Ležím na posteli a rozmýšľam nad Jamesom. Čo ma na ňom vlastne priťahuje? Netuším. Jeho modré oči? Jeho plachosť? Jeho úprimnosť? Určite je to niečo magické. Niečo, čo ma prinútilo zahľadieť sa na nich prvý deň v škole.

„Lucy, prídeš dole na stretnutie?“ zakričal na mňa Mark zdola. Nemala som chuť zísť vôbec dole.

„Aké stretnutie?“ opýtala som sa.

„U Tima. Na podporu Čiernych čarodejníkov a teba,“ povedal a mňa to až vtedy trklo. Veď dnes je predsa víkend a dnes sa koná to „Waylinovské podporenie“. Len, čo som na ten názov pomyslela, hneď som sa usmiala.

„Idem,“ povedala som. Rýchlo som na seba niečo normálne hodila a šla som po schodoch. Nejako to vo mne vyburcovalo, keď spomenul Tima.

„Kde je Tom?“ opýtala som sa Marka a obzerala som sa, či ho tam náhodou nenájdem.

„Neboj sa, nie je tu. Už išiel k Timovi všetko pripraviť. Musí im to oznámiť,“ povedal Mark, ale mne nejako uchodila pointa.

„Čo oznámiť?“ opýtala som sa.

„Predsa to, že si sa vrátila. Každý sa bude chcieť s tebou porozprávať. Počkaj...,“ povedal Mark, lebo som mu chcela skočiť do reči. „Musíš to urobiť. Lucy, oni sú na tvojej strane a musíš im povedať, čo chceš ďalej robiť. Sú na tvojej strane a za každú cenu ti chcú pomôcť.“ Presvedčil ma. Sú na mojej strane a chcú mi pomôcť.

„Dobre teda. Prosím ťa, len dávaj pozor, aby ma nezbadal Jim,“ povedala som Markovi. Mark sa zatváril prekvapene.

„Aký Jim?“ Chvíľu som si spomínala na jeho priezvisko, no hneď ma napadlo.

„Jim Coote.“ Mark sa zatváril ešte prekvapenejšie a nechápavo.

„Kto?“ opýtal sa.

„Jim Coote z Rosenmertu.“ Mark však nechápavo iba krútil hlavou.

„Ten tupý idiot, s ktorým som chodila,“ povedala som nakoniec.

„Jáj, to si mohla hneď povedať, že ten tupý idiot a nemuseli by sme sa zdržiavať drobnosťami,“ povedal a na mojej tvári sa zjavil menší úsmev. Ešte stále si živo pamätám, ako Jim letel do tej skrine.

„Viem, že tam je, no ubezpečujem ťa, že nebude robiť problémy. Za tie týždne nerobil žiadne problémy. Možno sa zmenil, ale aj tak budem dávať pozor, čo robí,“ povedal Mark a ja som mu povedala: „Ďakujem.“

Vyšli sme spolu pred dvere a zamierili sme k Timovi. Tešila som sa naňho. On ma nezradil, keď zistil kde som. Síce na mňa nakričal, ale potom sa prišiel ospravedlniť.

Určite však nevie, čo sa mi stalo, keď som zrazu odišla. Určite to nevie.

            Prišli sme pred ich dom. Bola som tam prvýkrát, ale ako hovoril Mark, veľmi sa ten dom podobá na náš.

Zazvonili sme a za chvíľu sa dvere otvorili. Stál tam sám Tim a hodil na mňa prekvapený a usmievavý pohľad.

Zrazu sa ma objal a hovoril: „Lucy, som rád, že si v poriadku. Tak rád ťa znova vidím.“ Neviem prečo, ale cítila som sa tak príjemne, ale zároveň aj nervózne. S Timom sme sa totiž moc do reči pred Markom nedávali a zblížil nás hlavne ten okamih v lese, keď som sa pošmykla.

Keď sa odo mňa odtiahol, Mark mal čudný pohľad a Tim bol natešený.

„Tak poďte do vnútra. Už sú tu všetci,“ povedal Tim a ťahal nás dnu. Vošli sme do ich obývačky, kde bolo asi dvadsať ľudí. Všetci sa vtedy pozreli iba na mňa. Nič nehovorili, iba nemo na mňa zízali.

„Sadnite si. Prosím,“ povedal Tom a prvýkrát som sa mu zahľadela do očí po našej hádke. Usmiala som sa a on mi úsmev opätoval. To bol znak toho, že som mu odpustila, a že on sa na mňa už nehnevá.

„Začneme tým, že budete klásť otázky a my ich odpovieme,“ povedal Tom a upieral oči na nás. Niekto zdvihol ruku a Tom ho podporil, aby položil otázku.

„Kde bola Lucy toľký čas?“ opýtal sa známy hlas, ale nevedela som ho zaradiť. Chcela som vidieť na toho človeka, ale sedel na zemi, medzi dvoma dospelými mužmi.

„To je jej súkromná vec,“ povedal Tom. „Ďalšia otázka,...“ Zdvihla sa zas tá istá ruka a Tom mu dovolil, aby sa znova opýtal.

„Ale to nám musí povedať kde bola. Veď to robíme pre ňu, nie? Kvôli nej chceme bojovať, hoci aj proti Čiernym anjelom. Nemám pravdu?“ opýtal sa a pomaly sa postavil. Od ľudí vychádzali súhlasné kývnutia a mrmlania.

„Tak nech nám to povie teda. Nech nám povie Lucy Waylinová,...“ otočil sa tvárou ku mne a ja som konečne spoznala toho človeka – Jim. „Kde bola, keď nebola tu v meste. Nech nám to povie teraz a tu.“ Všetci sa na mňa pozreli a upierali na mňa oči.

„Lucy, nemusíš to robiť,“ hovoril mi pošepky Mark.

„Musím to urobiť,“ povedala som mu po tichu a vybrala som sa smerom k Tomovi. Keď už som bola pri ňom povedala som: „Dobrý deň. Tom môžeš si sadnúť,“ povedala som Tomovi, lebo tam chcel zostať.

„Dobre teda. Pred dvoma týždňami a viac som utiekla tu z domu. Bolo to nevyhnutné a ďalej som tak nemohla žiť,“ povedala som a chcela som vynechať to, že mi vlastne Tom klamal, a že som vlastne úplne niekoho iného dcéra.

„A my si nezaslúžime pravdu? Chceš, aby sme bojovali, ale nechceš nám všetko povedať? Najprv sa rozhodni, čo chceš,“ hovoril znova Jim. Zákerne sa na mňa díval.

Pozrela som sa na Marka a ukázala som mu rukou nech to tak radšej nechá. Vedela som na čo Jim naráža. Myslel tým náš vzťah. Nebola som rozhodnutá koho som chcela.

„Dobre. Deň po mojich šestnástich narodeninách som sa zobudila a našla som pred posteľou stáť neznámeho muža, ktorý mi po jeho záhadnom a rýchlom zmiznutý nechal list. Písalo sa v ňom, že ako šestnásťročná čarodejnica sa stávam plnoletá a môžem používať prútik. Nebolo to však jediné, čo obsahoval ten list. Písal to, že...“ na chvíľu som sa pozrela na Marka a ten bol zhrozený z toho, že im chcem všetko povedať. „...som adoptovaná, a že nie som Toma Waylina dcéra.“ Obývačka zahrmela rozhovormi.

„Tak ty potom nie si skutočná Waylinová. Si adoptovaná,“ povedal kruto Jim.

„Som Waylionová, no som aj adoptovaná. Nikto z vás nevie, že Tom Waylin mal aj sestru. Volala sa Lucy Waylinová a zomrela pred pätnástimi rokmi. Ostala som sama a Tom so svojou manželkou Alexandrou si ma adoptovali. Keď som sa to dozvedela, rozhodla som sa odísť. Tom mi však ešte v ten deň vyrozprával všetko a doniesol mi aj staré mamine veci. Fotky, kľúče od jej domu, kľúč od môjho trezoru a aj jej prútik. V ten večer som mala len jeden cieľ. Odísť zo zúrivosti z domu a presťahovať sa do Deritesu. Tam som spoznala aj celú pravdu maminej smrti...“ hovorila som im všetko.

Nespomenula som im, že som videla maminu smrť v mojom videní, ale že mi to povedala moja krstná mama. Nepovedala som im o otcovi, že je Čierny anjel. Pre jeho bezpečnosť som povedala, že je Biely čarodejník, ktorého Selion zaklial a nemôže sa ma dotknúť, lebo by to znamenalo moju smrť.

Po dorozprávaní môjho príbehu ostali všetci ohromení. Všetci a aj Tom. Veď jemu som nepovedala, že mi zlomil ruku Selion, ale že som spadla zo schodov. Všetci sa iba medzi sebou rozprávali a ja som tam zbadala Jima.

Tiež bol onemený. Myslel si, že som len obyčajná čarodejnica, ktorá sa nevie rozhodnúť. Podišla som k nemu a pozrela som sa mu do očí.

„Ja sa viem rozhodnúť. Ja nemôžem za to, že som si vybrala správne, čiže Jamesa, a nie nesprávne, čiže teba,“ povedala som a zamierila som k Markovi, ktorý na mňa už nervózne čakal. 

            „Nemusela si im to povedať,“ hovoril mi Mark v kuchyni.

„Ale Jim, ...“ chcela som  mu povedať niečo, ale on mi skočil do reči.

„Jim je tupý idiot. Iba ťa vyprovokoval. Ako rád by som mu vykrútil krk,“ hovoril Mark a rukami napodobňoval, ako by to urobil. Ja som sa len zasmiala a nemohla som prestať.

„Čo ti je smiešne?“ opýtal sa ma Mark.

„Jim je tupý idiot a ty ho chceš uškrtiť. On mal pravdu, aj keď to nepriznávam rada. Nevedela som sa rozhodnúť, no keď chcem zachrániť Timeu a Jamesa, musím im všetko povedať,“ povedala som Markovi a úsmev mi počas toho mizol.

„Ale nepovedala si im celú pravdu. Nepovedala si im, že tvoj otec je....“

„Ja viem a ani som im to nechcela povedať. Nedívaj sa tak po mne Mark. Keby som im povedala, kto je v skutočnosti môj otec myslíš, žeby ma podporovali? Jasné, že nie! Takto im budem klamať iba dovtedy, dokým na to nepríde vhodný čas povedať im pravdu.“

„Dobre ja ťa chápem,“ povedal Mark a odišiel za nimi do obývačky. Ja som ostala v kuchyni a iba som sa dívala von oknom.

Zrazu ma niekto pošteklil a ja som sa vyľakala. Rýchlo som sa otočila a zbadala som Tima. Vydýchla som si.

„Zľakla som sa,“ povedala som a usmiala som sa naňho.

„Čo som až taký škaredý?“ opýtal sa Tim.

„Nie, ale myslela som si, že si niekto iný,“ povedala som a zadívala som sa mu do očí. Zabolelo to. Aha – Anjel.

„Myslela si, že som Jim?“ opýtal sa ma zrazu. Prekvapilo ma, že ho pozná.

„Áno,“ súhlasila som a sklopila som zrak. „A čo malo znamenať to privítanie?“ opýtala som sa ho a znova som sa mu pozrela do očí.

„No, nechal som sa uniesť,“ povedal a usmial sa.

„Prosím, ale nikdy to už nerob. Nepovedala som Markovi, že si tam bol,“ povedala som a po tom sa mi zdal Tim akýsi smutný.

„Dobre,“ povedal a odchádzal späť do obývačky. Pár krokov odo mňa zastal a pozrel sa na mňa. „Vieš, keď si tu nebola bál som sa o teba. Vtedy, keď som ťa videl s Kathryn, nemohol som sa udržať. Bál som sa o teba, a tak som na teba nakričal. Lenže potom v lese, keď si spadla a ja som ťa chytil, cítil som sa čudne. Bol som nervózny a zároveň šťastný. V tom lese to pre mňa znamenalo zblíženie sa s tebou,“ povedal a odišiel.

Chcela som mu povedať, že pre mňa to znamenalo to isté, lenže on už sa dávno stratil za dverami.

„Prepáč, že som bol ku teba taký odporný,“ povedal známy, no aj nenávidený hlas za mnou. Znova som sa zľakla.

„Ako si sem prišiel? Nevidela som otvoriť dvere,“ opýtala som sa Jima.

„Zabudla si? Viem sa premiestňovať,“ povedal a usmial sa. Myslel si, že mu ten úsmev opätujem, no mýlil sa. Pripomenul mi Jamesa. Aj on sa vedel premiestňovať. Tak prečo ma nikdy neprišiel navštíviť?

„Čo chceš?“ opýtala som sa Jima.

„Prepáč mi, že som sa pýtal také otázky. Myslel som, že si stále taká,...“

„Aká? Ja som sa nezmenila! Pokiaľ viem, tak ty si bol hlúpy idiot,“ povedala som celkom pokojným hlasom.

„Myslel som, že si stále taká nerozhodná a tajnostkárska,“ povedal a díval sa do zeme.

„Dobre, priznávam. Mám tajomstvá, ale kto ich nemá?“ Jim sa mi pozrel do očí, ale ja som odvrátila zrak.

„Chcel som sa ti iba ospravedlniť. Chcel som ti povedať, že som na tvojej strane nech sa deje, čokoľvek. Zmenila si môj život. Teraz viem, že ide aj o niečo úplne iné ako mať veľa peňazí a dobrý, bezproblémový život. Ty máš iné ciele. Chceš zachrániť kamarátku a jej rodinu. Chceš zachrániť otca, ktorý s tebou nebol pätnásť rokov, ale aj tak si mu odpustila. Aj ja by som chcel, aby si mi odpustila za to, čo som ti spôsobil,“ povedal a ja som si trpko odkašľala.

„Ty chceš odpustenie? Niektorí ľudia si ho zaslúžia, ale ty na to budeš čakať dlho. Jim ja nezabúdam!“ povedala som mu a ukázala som mu ruku, na ktorej boli vidieť ešte malé modré modriny.

„Nechcel som,...“

„Ale chcel, a ja ťa chápem, no nemôžeš odo mňa žiadať, aby som ti odpustila,“ povedala som a vytratila som sa z kuchyne do obývačky.