Od okamihu kedy som zabil Lucku, som bol pre každého vrah. Bolo na mňa podané trestné oznámenie. Bol som niekoľkokrát vypovedať na polícii. Ešte sa chceli popýtať na nejaké podrobnosti ohľadne nehody. Po čase mi prišlo predvolanie na súd. Mal som si zohnať právnika. Pôvodne som žiadneho ani nechcel. Chcel som sa obhajovať sám. Presnejšie, som sa ani obhajovať nechcel, chcel som prijať trest, aký mi dajú. Vedel som, čo som spôsobil. To je princíp demokracie, robiť si čo chcem, ale keď spravím niečo zlé, tak za to chcem niesť následky. Nechcel som sa vyhovárať. To nebol môj štýl. Keď som niečo zlé spravil, tak som sa k tomu priznal a snažil som sa to napraviť. Na čo hľadať výhovorky, keď už to zlo bolo aj tak spravené. Tým sa problém neodstráni, len sa tým oddiali. Je treba zobrať si z toho ponaučenie, aby sa to už nikdy nestalo a potom to skúsiť napraviť.

Všeobecne som si všimol, že sa ľudia veľmi často vracajú zbytočne do minulosti. Keď sa stretli, vraveli si, ako kde bolo dobre, čo všetko porobili, keď boli mladí a ako kde bolo krásne. Ale tým, že sa dívali do minulosti, nevšímali si toho, čo sa práve deje pri nich. Aký krásny motýľ si sadol na vedľajší stôl. Ako preletela okolo nich vôňa čerstvo upečeného chleba, ako žaby pri jazere kvákajú. Radšej budú pozerať do minulosti, ktorá sa aj tak nezmení, alebo si budú robiť plány, ktoré sa nikdy nenaplnia, lebo vždy bude po ruke nejaká výhovorka, prečo to, či ono odložiť o rok, alebo dva. A potom zistia, že už sú starí, nevládzu spraviť, to čo chceli a zase sa len radšej ponoria do minulosti a budú spomínať na to, čo kedysi robili, aj keď im to srdce nenaplnilo.

            Môj právnik, ktorého mi pridelili, lebo sám som sa vôbec netrhal si nejakého nájsť, bol mladý týpek. Asi práve vyšiel zo školy. Bol strašne iniciatívny. Hneď na prvom stretnutí sme si potykali. Keď mi predostrel svoj plán, skoro mi sánka padla na nohu a rozbila mi palec. Toľko svedkov, ktorých mal v pláne predvolať, nemalo ani mesto v ktorom som žil. Na môj proces by potom potrebovali aspoň dva životy a vyrúbať jeden dažďový prales, aby mali papier, na ktorý by to mohli všetko pozapisovať. Nakoniec sme sa dohodli na pár svedkoch, ktorí mali povedať, aký som ja skvelý človek, ktorý nielen, že ani muche neublíži, ale ešte jej dá aj umelé dýchanie z úst do sosáka. Všetko sme si nacvičili. Ako sa mám správať a čo mám vravieť. Chudák, nevedel, že som mu to chcel všetko bojkotovať. Niežeby som mu chcel roboť zle, len keď sa ma na niečo opýtajú, poviem to priamo, nebudem hľadať nejaké okľuky, ako sa vyhnúť priamej odpovedi. Chcel som, aby každý vedel pravdu. Či ju zoberie,  alebo si bude myslieť, že klamem, to je už jeho vec. Aj tak čistá a jediná pravda neexistuje. Každý má tú svoju, ktorej sa drží a nikdy sa nedá presvedčiť o opaku. Jedine, ak by ho dlhodobo mučili, zmenili mu myšlienky a potom by mu vtlačili do hlavy ich pravdu. Ale aj tak v hĺbke, veľmi veľkej hĺbke duše, bude stále jeho pravda niekde driemať. Tá sa nikomu nedá vziať.

             Keď som prvýkrát zbadal sudkyňu, hneď som vedel, že najbližších pár rokov budem strihať meter v base. V jej očiach bolo vidieť prst ako mi robí TY TY TY.

Sadol som si na lavicu obžalovaných. V súdnej sieni sedelo dosť veľa ľudí, ktorí čakali moje ukrižovanie. Boli to väčšinou starší ľudia. Mladí na takéto veci nemajú čas, aby išli počúvať koho na koľko odsúdili, aby sa potom v krúžku dôchodcov a vyslúžilých partizánov mohli rozprávať o tom, ako krásne ho odsúdili. Prípadne, koľko by mu oni dali, alebo čo by si za ten hanebný skutok naozaj zaslúžil.

Najskôr mi prečítali obžalobu. Bola dosť dlhá. Celú som ju ani nepočul. Nejako ma to nezaujímalo. Ja som vedel, čo som spravil, nemuseli mi to pripomínať. Keď sa ma sudkyňa opýtala, či sa cítim vinný, právnik len stihol otvoriť ústa. Ja som ho však predbehol a povedal som rázne „ÁNO“. Asi čakali, že poviem ešte niečo, aby som sa obhájil, alebo zmiernil svoj postoj, ale ja som bol ticho ako pena. Len toto som chcel povedať. Na čo sa zbytočne rozkeciavať o ničom, keď všetko je obsiahnuté v tomto jedinom slovíčku. Sadol som si a čakal som, čo sa bude diať.

Prvá bola na rade obžaloba. Najskôr prišli známi, ktorých som roky nevidel. Tvárili sa, akoby ma celé tie roky poznali. Celý čas stáli za mojím chrbtom, pozorovali, čo som kedy spravil a ešte aj do hlavy mi videli na to, na čo som v tom momente myslel. Prokurátor sa veľmi posnažil, aby našiel, dobre že nie, deti zo škôlky, ktoré by odprisahali, že ma videli ako som na školskom dvore lupou upálil Ferda mravca. Občas mi bolo až do smiechu, koľko toho na mňa našli. Po tomto som musel byť ten najhorší človek na svete. Obhajca sa to pokúšal prekrútiť, aby to so mnou aspoň trochu dobre vyzeralo, ale veľmi sa mu nedarilo. Bolo vidieť, ako sa potí. Fľak na košeli sa mu postupne zväčšoval a zväčšoval.  Našťastie mal na sebe pomerne silnú voňavku, inak by ho bolo cítiť ako zrejúce syrečky. Po časti, ktorú mala pre seba obžaloba, nasledoval obed. Bol to čas, kedy dávali obhajobe čas sa nadýchnuť. Lebo po toľkých úderoch od prokuratúry, potrebovala nejaký čas na ošetrenie rán a postavenia sa do ďalšieho boja. Obhajca sa mi stratil hneď, ako sme vyšli zo súdnej siene. Nemal som nič na práci, len ma začal nejako trápiť hlad a tak som si išiel kúpiť bagetu z automatu, sadol som si na ľavicu pred súdnou sieňou a chrúmal som ju. Nebola zlá, len sa mi zdala troška staršia. Na dátum spotreby som sa radšej nepozrel. Ak mi má byť zle, nechcel som vedieť, z čoho to mám. Ľudia okolo mňa chodili a v duchu si vraveli „Len si jedz, potvora. Toto bude tvoje posledné jedlo, ktoré ješ na čerstvom vzduchu. Tak si ho len poriadne vychutnaj.“

            Nakoniec, keď už som bol po vstupe obžaloby očiernený ako čierne ponožky, ktoré nosil robotník celý týždeň, prišli na rad výpovede svedkov. Pozvali svedkov, ktorí videli nehodu na vlastné oči. Samozrejme to opísali po svojom. Ako som kľučkoval a bol som zrejme opitý. Jeden odprisahal, že videl ako som vyhadzoval sáčok s niečím bielym, keď som pred nimi utekal. Čo na tom, že prišiel až po tom, ako som prišiel k policajtom. Nezabudli povedať, že som sa po nehode pokúšal ujsť pred spravodlivosťou. A len oni majú zásluhy na tom, že ma chytili a že teraz stojím pred týmto súdom. Sudkyňa si to všetko zapisovala, občas aj hlavou pokrútila. Keby som to nebral, tak ako som to bral, že čo mi dajú, s tým budem súhlasiť a to aj keby som mal ísť do basy na doživotie, nohy by sa mi klepali ako malému dieťaťu.

            Po obžalobe prišla na rad obhajoba. Tú radšej presunuli na druhý deň. Sudkyňu už asi nebavilo počúvať stále to isté dookola. Chcela si od toho troška oddýchnuť. Na druhý deň to zase začalo. A samozrejme to začalo rovnako, ako u obžaloby, len to malo mať opačný účinok na sudkyňu. Najskôr aký som dobrý človek. Ako som pomáhal. A to, že som mravca upálil lupou, to bola trauma z detstva. Že za to mohli komunisti. Alebo kapitalisti. Podľa toho, kto lepšie vyhovuje sudkyni. Prišiel aj môj zamestnávateľ a povedal, ako som dobre robil. Ako som pomáhal a tak ďalej. Z tohto mi bolo asi ešte viac do smiechu ako z obžaloby. Keby som sa nemusel tváriť tak vážne, tak by som sa tam smial asi celé dva dni. Dobrú komédiu na mňa vymysleli.

Nakoniec som bol zlatým klincom programu ja. Najskôr ma tam právnik  nechcel pustiť. Videl mi na očiach, že spravím niečo, čo sa mu nebude páčiť. Myslel si, že celú jeho úmornú prácu zničím. Ale nemal šancu mi to vyhovoriť. Keď som sa postavil, začal som hneď hovoriť, bez toho aby mi dali otázku.

„Vážený súd,“ začal som, ako keby som išiel predniesť ten najväčší prejav, ktorý by trval hodiny a hodiny. „Áno, som vinný. Zabil som Lucku, ktorú som veľmi miloval. To je pre mňa najväčší trest. To čo mi vymeriate, to sa nedá s tou bolesťou porovnať. Tú bolesť budem mať celý život vo svojom srdci. A nikdy ju nebudem chcieť odtiaľ dostať. Lebo do konca života chcem vedieť, čo som spravil. Ešte sa chcem ospravedlniť Luckinej rodine. Veľmi ma to mrzí,“ a to boli moje posledné slová na súde. Viac môj hlas nepočuli. Aj sa ma pýtali, ale už som odmietol hovoriť. Veď aj na čo. Všetko bolo povedané. Nakoniec sa sudkyňa odobrala so svojimi poradcami dozadu. Ja som zatiaľ zase dostal strašný hlad a tak som si opäť kúpil bagetu a zase som si ju chrúmal, ako zajac, pred súdnou sieňou. Z tej minulej mi nič nebolo, tak som to riskol zase. Nakoniec ma zavolali dovnútra. Netrvalo to veľmi dlho. Ďalšiu bagetu by som asi už nestihol zjesť. A potom by som ju musel skrývať pod lavicou, aby mi ju nezjedli. V súdnej sieni bolo ticho a nervozita. Čakalo sa, ako to dopadne. Prišla sudkyňa. Všetci sme sa postavili a potom si zase sadli. Ako v škôlke. Sudkyňa si nasadila svoje prísne okuliare, rozhliadla sa po sieni a začala.

„Pán obžalovaný, vstaňte. Nakoľko ste spáchali trestný čin, v zmysle obžaloby vás týmto odsudzujem k trestu odňatia slobody vo výmere štyri roky nepodmienečne. Trest bude vykonaný v prvej nápravnovýchovnej  skupine. Posaďte sa a vypočujte si odôvodnenie. Nakoľko ste spáchali trestný čin, ku ktorému ste sa aj priznali, boli ste odsúdený. Priznanie bolo brané ako poľahčujúca okolnosť, ale z miesta činu ste sa pokúsili ujsť a ani tu ste nespolupracovali, čo odôvodnilo výšku trestu. Proti rozhodnutiu súdu sa môžete odvolať do pätnásť dní. Ďakujem. Môžete odísť.“

Pozrel som sa na svojho právnika. Nebol veľmi nadšený. Podal som mu ruku.

„Nebuďte taký sklamaný. Je to len súd a nie Stanleyho pohár. Ešte veľa toho vyhráte,“ povedal som mu. Asi nečakal, že ja budem ukľudňovať jeho, väčšinou to býva opačne. Pozrel sa na mňa, ja som sa usmial a išiel som preč.

„Počkajte. A čo odvolanie? To predsa podáme, nie?“

„Nie, ďakujem. Toto je pre mňa primeraný trest. Neviete, kedy mám nastúpiť do basy? Chcem to mať čo najskôr za sebou.“

„Dostanete papier, kedy máte nastúpiť a kam.“

„Ďakujem. Dovidenia a krásny život prajem.“

„Dovidenia,“ odpovedal mi. Na viac sa nezmohol. Už videl len môj chrbát. Keby však videl moju tvár, tak by na nej videl úsmev. Nebolo to vhodné gesto kvôli Lucke. Ale ja som bol rád. Mal som to za sebou. Povedal som, čo som chcel a čo viac, chcel som, aby Luckina rodina počula z mojich úst osobné ospravedlnenie. A to, že budem sedieť v base? No bože. Štyri roky prejdú veľmi rýchlo. Ja som si svoj rozsudok nad sebou už aj tak veľmi dávno vyniesol.