Uz som si prilis privykol na sestoro oci, obklopujucich ma takmer z kazdej strany.
Prilis mnoho casu som stratil s premyslanim nad ich par-slovnymi odpovedami.
Prilis mnoho sebavedomia som nazbieral za cas, ktory som stravil v ich pritomnosti.
A v pritomnosti makkeho bieleho svetla, dopadajuceho na moju hlavu.

Neviem, ako dlho uz priamo predomnou na moju mysel striehol par oci, ktore v tej tme nebolo mozne rozoznat.
Pravdepodobne tu boli uz od zaciatku. Alebo nie?
Poslednu medzeru, ktora sa teda medzerou byt zdala, v kruhu sestice oci zaplnili - mozno uz velmi davno - oci cierne.
Nebol by som ich nikdy zbadal, keby som nepostupil akymsi "vyvinom" a nezacal som citit ich pritomnost.

Nebol by som ich videl, aj ked som ich citil, pokial by sa mi sami v tento okamih neboli ukazali.
Ale mozno z ucty k mojmu porozumeniu sa odhalili.
Nezafarbili sa vsak. Zostali cierne ako uhol.
A to, ze som ich videl, sposobil len tenky oranzovo-zlty plamen, presne ohranicujuci ich siluetu v tej nekonecnej tme okolo mna.

Cierne oci ma vzali tam, kde ziadne z oci, uprene na mna hladiace este i v okamih mojho zmiznutia spomedzi nich, neboli.
Cierne oci boli smrtou.
Viem to, a uz som ani nemusel vytahovat "poznanie" z... ale moment!

Stal som celkom nahy uprostred nekonecna lavovych potokov, na uplne bielej zemi.
Teda, sprvoti som si myslel, ze som stal.
Potom som pochopil, ze moje telo zostalo so siestimi ocami, ktore nemohli pochopit, ze to, co sa vybralo za hranice smrti, bola moja dusa.
A nevybral som sa len za hranice smrti.
Nebol som viac viazany ziadnymi hranicami.
Cas existoval len ako predmet v nasom svete. Mohol som s nim pohnut, odkryt jeho inu cast, pozriet sa na jeho pravu alebo lavu stenu.
Cas. Tak nekonecny. Tak ohraniceny sam sebou.

A este tu cosi nesedelo.
Ano! Cierne oci tu so mnou neboli! Stratili sa v momente, ked moja dusa opustila moje telo!
Takze to smrt si chcela ukradnut moju dusu? V momente, ked budem umierat? A ako som sa potom dostal sem? Kde vlastne som?
Mnoho otazok.
Jedina odpoved.
A ta sa neda vyjadrit slovami.

A teraz, som stale tam, na tom mieste, obklopeny potokmi lavy. A vidim Vas vsetkych.

Teba lulla, ako uprene hladis do siajenovych oci.
Teba laskonka, ako citas to, co som napisal. Obcas sa usmejes. Obcas sa zamracis.
Teba blondie, ako sa smejes a rozdavas radost inym. A vzapati si smutna, lebo chces nieco, na co nedokazes dosiahnut.
Teba ywana, ako sa snazis krotit, aby si svojho priatela samotnou laskou neutopila :-)(-:
Teba samuel, ako stale hladis vo svojich myslienkach do tvare toho slusne vychovaneho dievcatka.
Teba Snipi, ako pomahas kazdemu, kto o to stoji a smutnies, ked o to stojis Ty.
Teba essence, ako sa usmievas pri pisani slova Kasper :-)(-:
Teba Spirit, ako kracas po stopach v snehu a vzapati pocujes slova majstra, tvrdiaceho, ze najdolezitejsi krok je ten, co si neurobil.
Teba Barbora, ako sa tesis z prvych krocikov svojho babatka.
Teba Nina, ako sa rozpravas so starou mamou o jej minulosti a ako Vam obom pritom ziaria oci.
Teba Blackbird, ako malujes svoj vlastny portret, s citom, ktory dokaze do hmoty dostat len malokto.

A tak trochu dufam, ze aj Vy teraz vidite mna. Ako sa vznasam tu a pritom nikde; teraz a pritom nikdy.
Ale nevidite ma.
Len citite silu toho, co Vam aspon v podobe nic nehovoriacich slov obcas dokazem priniest.
A cakam.
Kedy aj ostatne oci pochopia, ze to vlastne vsetko nie je o tom, o com sa vsade pise a hovori.
Ani o tom, na co sa uz tak davno zabudlo.
A cakam.
Kedy spolocne pridete na to, o com to vsetko vlastne je...

:-)(-: