Začneme daždivejšími správami z čínskeho kúska (skôr kusiska) zeme.

Nekonečné diskusie o našich hodinách sa ešte neskončili. Akoby stále neboli spokojní. Hrozne rada by som šla pozrieť na dáku hodinu inej školy, čo pre boha tam s tými študentami robia. Neviem si predstaviť. Najviac ma však vytáča, že neviem čítať čínske myšlienky. Oni nám zas nevedia na rovinu povedať, čo vlastne chcú.  Raz chcú,  aby sa učilo z tej knihy, inokedy z druhej. Potom ,aby sa neučilo z knihy, ale viac hralo...no nevyhovie človek nikomu. Najprv máme viesť niečo ako anglický klub a hrať sa s nimy, deň nato nám Maddy predstavuje Lesson process, ktorý sa celý opiera o knihu. Celé zle. Tak klub? Učenie? Čo chcú? Sami asi nevedia.

Nevieme im vysvetliť, že pre 7-8 ročné deti je mať dve hodiny angličtiny náročné a zbytočné. Že je lepšie mať dvakrát do týždňa s nimi jedno-hodinovku. „Ale všetky jazykové školy robia vždy hodiny dve.“ „Tak a my musíme byť ako všetky jazykové školy? Nemôžeme byť iní a lepší?“ pýtam sa. „Iní?“ Nechápu dievčatá. Knižky, z ktorých učíme, sú staré a zlé. Ale v Číne sú tieto popular. Nuž, tak nás nechajte učiť z populárnych knižiek nepopulárne hodiny. Na jednej strane chcú náš názor, a aby sme priniesli niečo nové, a keď prinesieme, tak  „To sa tu tak u nás nerobí.“ Nevedia, nevedia otvoriť tie svoje čínske oči. A tak sa tu ďalej moríme a trápime s čínskym zmýšľaním :))

Každopádne, chvalabohu, väčšinou akonáhle sa postavím pred triedu, zabúdam na tieto nepríjemnosti a naplno si užívam to, že môžem niekomu pomôcť sa naučiť to málo, čo viem ja :) Hoci ... začali sme učiť v miestnych jasličkách :/ „Čo ťa nezabije, to ťa posilní,“ opakujem si vždy, keď tam idem. Tých 6 -7 rokov, tak to ešte zvládam. Ale 2? 3?

Nuž ale, začali sme teda učiť, alebo skôr - hrať sa s deťmi. Prirodzene, hneď potom, ako prestanú rumázgať. Začnú totiž  hneď, ako sa zjavíme vo dverách. Veľkí zlí bieli ľudia :D Čínske Kolo kolo mlynské, alebo čo to je, ich vždy trochu vzpruží. Potom zase začnú kričať, behať a robiť opičky :D Ale vedia už 5 slovíčok. Úspech. Asi môj najväčší v živote. A vlastne ani nie môj. Nie že by som nemala rada deti. Sú rozkošné. Ale keď sa na ne pozerám z diaľky. Akonáhle mám s nimi niečo robiť ja, som totálne neschopná. Tonic sa zato v jasliach našiel a veselo robí na decká ksichty či naháňa ich po triede. Ja zatiaľ väčšinou stojím v rohu a čakám, kedy už konečne pôjdeme preč. A tak kým Tonica už majú jasličkári radi, predo mňa sa minule jeden z tých krpatých pokémonov :) postavil a vypľul vodu, ktorej sa pred chvíľou napil. Neviem, čo si o tom myslieť, ale mami, na tie vnúčence sa vážne ešte dlho načakáš.   

Dobyli sme ďalšie mestečko, Xinlong. Chodím tam piatky večer učiť 7-ročných začiatočníkov zo zlých knižiek.  Hrozne únavné. Dve hodiny učiť len good morning a evening, (keď táto lekcia v knižke zaberá jednu stranu, ktorá obsahuje dva obrázky a dva nápisy – good morning a good evening) to je hrozný zaberák na vašu fantáziu, čo s nimi robiť a ako ich zaujať. Je to riadna dedinská škola a wécko je spoločné so študentkami. Radosť. Už sa teším, kedy začneme chodiť na spoločnú toaletu s kolegyňami. Poviete si, že nedostatok súkromia? Hustota obyvateľsva je tu síce oficiálne len 137 na km², keďže rozsiahle oblasti v Číne sú neobývateľné, skutočná hustota je 800-900 Číňankou na km². Slovensko má 110. Vidíte ten rozdiel? Číňania podľa mňa ani nemajú výraz pre súkromie.

Počasie nás posledné dni veru vôbec nešetrí. Ako počúvame slovenské rádio, tak ani vás doma. Ale keď sa po upršanom dni vrátite domov, aspoň si dáte teplú sprchu, alebo vysušíte veci na radiátore. To je to, čo ja tu urobiť nemôžem. Ja si len môžem obliecť všetko čo mám, vrátane spacáku, piť teplý čaj  a dýchať si na ruky, keď už nápadne modrajú :D 

Ale poďme k slnečnejším udalostiam. Naším voľnočasovým aktivitám :)

Nákupy a návštevy ako ich nepoznáme

Na opekačke som stratila škulky a po čínskych cestách sa nedoporučuje kráčať bez chráničov. Treba teda zohnať nové a obom nám srdce piští aj po novej obuvy (lebo nám už obom do tej starej tečie). Vyberieme sa teda po prvýkrát na ozajstné nákupy. Raz, potom aj druhý, aj tretíkrát. Kúpiť v Číne topánky, to vôbec nie je zábava. Už vôbec nie ľahká.  Tonic si nevyberá, ktoré sa mu páčia. V obchode  ukazujeme, že potrebujeme číslo 45 a potom nám možno zo zadu zo skladu vytiahnu tak jedny alebo dvoje, ktoré majú v tejto veľkosti.  Ja som si kúpila najväčšie dámske, ale aj tak malé :( ako som zistila po celodennom nosení :D Ale aspoň mám pravé čínske číny. ;)

A ešte minule som zabudla spomenúť dosť nám doteraz nepochopiteľnú návštevu. Ako stáva sa nám vcelku často, že niekto len tak odveci zvoní. Ale nie o pol tretej ráno. Vo dverách Číňan a niečo melie...rozospatí naňho nechápovo hľadíme. Ja by som mu aj zavrela dvere pred nosom a vliezla naspäť do postele. Ale Tonic  ide za ním  do jeho bytu, kde vraj len zmätene stúpal na nejaké topánky stále a Čiňan mu ukazuje nejaké divoké čínske hudobné nástroje a pitie piva...chvalabohu sa Tonic len pekne poďakoval za tento ohromný návrh ako stráviť skoré ranné hodiny a šiel radšej domov spať. Zaujímavý sused. Od vtedy sa,  našťastie,  neukázal.

Ako som konečne spriaznenú čínsku dušu našla

V sobotu som v škole Mr. Chena spoznala ďalšiu učiteľku. Louise. V nedeľu poobede už píše smsku, že či neskočíme na večeru. A tak sa hneď po mojej poslednej poobednej hodine stretáme a berie nás do „Kungfu reštaurácie“ Loisa má niečo cez tridsať, malého syna a pracujúceho manžela:) Je hrozne sympatická a jedna z tých, čo po 20-tke zabudli, že starnú ďalej a ostala veselá, rozšafná a  trochu strelená ;) Hlavne s najlepšou angličtinou v provincii, nie ako moje kolegyne, pri ktorých si musím dávať pozor, aké slovíčka a gramatiku použijem, aby ma pochopili :) Ako asi prvá Číňanka sa nám zdala fakt úprimná a tak sme rozoberali všeličo o Číne, napr. politiku jedného dieťaťa a podobné veci, ktoré sa nam zdajú neskutočné. Veta: "To nie je vôbec ďaleko, iba 7 hodín vlakom," nás slušne pobavila. Nuž, i vnímanie vzdialenosti je, prirodzene, iné. Popilo sa  dosť tradičného brandy. Tu ho pijú z tých misiek, z ktorých inak jedia polievku:D Netušila som, koľko sa do takej útlej žienky zmestí :) Nakoniec sme nečakane skončili v KTV, teda v karaoke bare spolu s jej manželom. Karaoke v Ázii je tradične iné, ako ho poznáme. Namiesto veľkého baru s pódiom vpredu, kde niekto cudzí zavýja nejakú otrasnú pesničku (čo by sa mi síce páčilo viac), majú tu samostatné privátne miestnosti s karaoke zariadením a gaučami. Výber anglofónnych piesní sa síce obmedzil na Barbie Girl, Venus a Hey, Jude!, čo nás ale vôbec neodradilo vybrať si po odspievaní týchto (Barbie Girl je vážne špica, prečo to už nehrávajú?) aj nejaký čínsky vypalovák a hádať, čo sa skrýva pod čínskymi znakmi mihajúcimi sa obrazovkou. V tomto prípade bolo rozhodne lepšie, že majú privátne miestnosti :P Tonic si zase vychutnával službu typu "stlač gombík na obrazovke a o chvíľu ti príde pivo." Hlavne, že som potom chcela platiť cestou domov taxikárovi :D Nejak som pozabudla, ze nás vezie Loisin manžel :) Každopádne, som z novej kámošky patrične nadšená. Už som to potrebovala ako soľ. Konečne normálna komunikácia, žiadna jazyková bariéra. Navyše, málokedy sa stáva, že si s niekým na prvýkrát tak sadnete, že máte pocit, že ho poznáte už roky. Hlavne  v krajine, kde majú ľudia tak odlišné zmýšľanie, je to skutočne vzácnosť.

Bussiness – Trip

Alebo

 Ako sme spojili príjemné s užitočným

Pondelok leje a bolí hlava a tak sme hádam po prvý krát nikam nešli. Periny a vankúše sme si presťahovali do obyvky a máme movie marathon. Totálna pohoda. O to viac sa tešíme na výlet, na ktorý nás berie pán Chen so ženou na ich novom aute (Nissan Bluebird). Auto už má pán Chen asi týždeň, ale ešte stále nejak zabudol dať dole zo sedačiek igelit a auto doslova páchne novotou :) Vnútri.  On sám totiž zatiaľ nemá vodičský, takže šoféruje jeho žena ...teda snaží sa šoférovať, čo vidieť na nárazníkoch. Už dvakrát okúsili chuť betónových pilierov :D  Plán bol taký, že pôjdeme pozrieť dáky scenic spot a potom nás vezme  na vidiek. Nečakali sme, že scenic spot bude kopec vrámci mesta vysoký tak 200 m.n.m. a návšteva vidieku bude reklama jazykovky s maličkými ukážkovými hodinami a diskusiou. Vlastne aj trošku čakali, lebo Mr. Chen je starý bussinessman a my ho už poznáme. Nie sme blbí, ale tvárime sa ako na výlete a hráme Chenovu hru. Počasie bolo parádne, síce kosa  ale konečne bola opäť modrá obloha namiesto zvyčajného  industriálneho šera  a neskutočná viditeľnosť. Inokedy sme radi, keď vidieť na koniec nášho obytného bloku :)) A terez sme si pozreli  celé mesto (niežeby bolo nejak úžasné, ale výhľad vždy poteší).

Továreň vždy a všade. :) 

Na obed nás zobral pán Chen k svojej neteri.  Konečne sa mi splnilo želanie obzrieť čínsku domácnosť. Asi sa oplatí robiť v továrni na pálenku. Veľmi pekný byt. Plus výhľad na miestny liehovar, živiteľa rodiny.  Pred obedom nás ešte čínske ženušky zasvätili do výroby domácich dumplingov. To sú cestovinové pirôžky plnené mäsom a všetkým možným. Najprv nám to síce nejde, ale majtra robí prax :) Dobre sme sa najedli, vrcholom obeda bola  Dumplingová polievka. Voda, v ktorej sa dumplingy varili :P  Najprv som si mysleal, že si robia srandu. Nerobili.:D A tak sme obed zaliali horúcou múkovou vodou z hrnca a tiež špecialitami liehovaru, ktorými si nás chceli uctiť. Badám, že v Číne veľmi radi pijú. Už o 1 poobede.

Ako sa z nás v Číne razom hviezdy stali

Potom nastala veľká chvíľa, návšteva vidieckej základnej školy. Niečo, čo sme dievčatám navrhovali už dávno ako spôsob, ako získať študentov. Tvrdili, že to nejde. Pánovi Chenovi to ale ide. Čudné. ;)

 Už z auta sme videli veľký červený transparent s našimi menami a po príchode nás privítal riaditeľ školy s celým  učiteľským  zborom  v zasadačke. Tam sme viedli s učiteľmi DISKUSIU ako 1epšie učiť angličtinu – my, dvojmesačný učitelia, sedíme za vrchstolom a v paľbe haldných pohľadov po odpovediach radíme učiteľom s desaťročnou praxou :D  Potom sme sa presunuli do tried, obklopení desiatkami (podľa mňa ich boli aj stovky) detí s červenými šatkami okolo krku (vtedy sme  si pripadali ako misionári v Sudánskej dedine, kde ešte nevideli bieleho). Normálne som sa cítila v tých zástupoch stratená. V obkľúčení :D

V triedach sme sa vždy trochu bavili s deťmi, dokonca aj obdržali vlastnoručne urobené darčeky. Fakt to bolo roztomilé.  Samozrejme, všetko zaznamenávali kamery a fotoreportéri. Však sme dáke osobnosti, nie? :))

No a najväčšie finále nasledovalo potom - slávnostná večera v government building s papalášmi a najmä so starostom, ktorý  vyzeral ako hlavný predstaviteľ strany a budil zaslúžený rešpekt (predpokladáme, že v minulosti bol minimálne veliteľom  popravčej čaty). Večera bola veľmi veľmi bohatá aj na čínske pomery a hlavne opäť špeciálna pálenka (fúha, vzniká z toho riadne alkoholický blog :P). V Číne to funguje tak, že najčastejšie pripíja najväčší papaláš. On rozhodne KEDY a KOĽKO. Vzpierať sa prísne zakázané. Vždy sa robí, čo povie veľký šéf. Ešteže po troch  poldecákoch sa prešlo na pivo, ktoré sa tiež pije z poldecákov. Na ex a dvakrát za sebou. Pripíja sa úplne na všetko. Ani mne sa tri krát nepáčilo počúvať neustále  od starých chlapov prípitky na moju beauty, Tonicovi už ale potom muselo for handsome boy  znieť skutočne čudne:D Aspoň sme naplno pochopili otázku nášho šéfa pána Hana: „Koľko whisky dokážeš vypiť?“

Keďže v Číne sa všetko robí pri jedle, aj biznis sa uzatvára pri večery, kedy sa,  samozrejme, na utuženie dobrých vzťahov, aj veľa pije. Aby obchodník dokázal zniesť dostatočné množstvo pálenky je nevyhnutnosťou, nie cťou. Už tobôž nie zlozvykom. Preto sa to dokonca vraj zvykne uvádzať v životopise. Mám takú a takú prax a dokážem vypiť 5 pohárov whisky :D

Ešte, že ja mám taký dobrý tréning. Aj čínskych papalášov schovám do vrecka :D Opäť nesklamali čínske zvyky a večera je spríjemnená fajčením, sŕkaním, chrchlanením a mrmlaním rovno na zem, vedľa stola. Hlavne, že smrkanie je opäť neslušné. Zbláznim sa z týchto Aziatov :D

A tak ma v stredu opäť bolí hlava.  Decká v jasliach opäť hrozne revú. Nie je nič lepšie na hlavybôľ. Ale poobede konečne bookujeme hostel. A s veľmi chabou pomocou našich kolegyniek kupujeme lístky na vlak (kúpili nám lístky so zlým miestom odchodu. To ako by ste cestovali z Nitry do Bystrice ale kúpili vám lístok už z Bratislavy.) Nuž ale, už len pár dní a príde čínsky víkend a ide sa do Beijinu!!! Čo nás čakalo a nemilo, sa dozviete nabudúce ;)

PS: Ďakujem Tonicovi za jeho great ideas pri písaní tohto blogu.