Predovšetkým za Šalamúna tu kvitne duch osvietenstva a hu­manizmu. Jeho kráľovský dvor je liahňou "múdrosti". Táto doba je vrcholom náboženských a politických dejín Izraela, ako aj vrcholom jeho literatúry. Úradne stanovení pisári vysokého vzdelania obstarávajú kráľovskú korešpondenciu, zriaďujú anály a dozerajú na archívy. Kultúrna výmena s ostatnými susednými krajinami podporuje rozvoj vlastnej domácej veľkej literatúry. Vtedy vznikajú po prvý raz súvislé dejinné rozprávania o Dávidovi a Šalamúnovi. Dávid sám bol hudobne a básnicky nadaný. Od neho pochádzajú náboženské básne žalmového rázu. Ako v neskorších časoch Mojžišovi pripisovali zákony, tak aj básne a modlitby stavali pod autoritu Dávidovu.

Predovšetkým Šalamún bol múdry kráľ. Z jeho prostredia pochádza časť Knihy Prísloví. Aj učitelia múdrosti neskorších storočí jemu pripisovali svoje vlastné spisy. Preto jemu ako autorovi pripisujú tieto knihy: Príslovia, Veľpieseň, Kazateľ a Múdrosti. Aj tu platí nie osobné, ale organické autorstvo.

Významné je, že za doby Šalamúnovej pohľad Izraela sa obracia do minulosti. Znovu zozbierali staré tradície Abrahámovské, tradície patriarchov a Mojžiša. Izrael začína po prvý raz pociťovať a prežívať svoju historickú jednotu pred Bohom. Vynikajúci spisovateľ, ktorý prvý vyjavil Izraelitom zmysel ich dejín, sa nám menovite nezachoval. Nazývame ho "jahvistom", lebo pre označenie Boha používa meno "Jahve" (skratka "J").

Jahvista sleduje dejiny Izraela nielen dozadu po Abraháma, ale vykladá aj prvé časy ľudského pokolenia, ktoré získaval z mytológie starých orientálnych národov. No vidí ich vo svetle Jahveho. Tým získava táto doba celkom novú perspektívu, (potopa, stavba babylonskej veže a iné, Gn 4-11). Na začiatok dejín kladie rozprávanie o Božom stvorení, o prvých ľuďoch, o prvom páde a o Božom treste, po ktorom však hneď nasleduje aj Božie milosrdenstvo.

Celé ďalšie dejiny si tento veľký teológ vykladá ako dôsledok ľudského pádu a Božieho milosrdenstva. Jeho dielo bolo pojaté do Pentateuchu.