Jedna žena raz išla piecť mäso na sviatok a pred pečením rozdelila ten veľký kus mäsa na dve polovice, ktoré dala piecť zvlášť. Manžel sa na ňu so zaujatím pozeral a nedalo mu neopýtať sa:
- Prečo si rozdelila to mäso na dve polovice?
Manželka sa zamyslela a úprimne odpovedala: - Ani neviem. Moja mama ma to tak vždy učila.
A v jej hlave sa zahniezdil chrobák. Po čase, keď sa stretla so svojou mamou, tak sa jej spýtala: - Mami, prečo vždy na ten sviatok pečieš mäso rozdelené na dve polovice?
Mama jej povedala: - Lebo tak sa to má robiť. Stará mama ma to tak učila.
- Ale prečo sa to tak má robiť?
- Hm. Keď nad tým rozmýšľam, tak, pravdupovediac, ani neviem. Jednoducho sa to tak má.
- Mami, vieš čo?, povedala jej dcéra. – Poďme sa starou mamou, opýtať sa, lebo mne ti to už ani nedá spať, odkedy sa ma na to manžel spýtal. Ja naozaj neviem prísť na dôvod toho.
Tak išli za starou mamou a spýtali sa jej. A stará mama sa začala náramne smiať.
- Starká, čo je také smiešne?
- Vy bláznivé, odvetila stará mama. – To rozdelenie mäsa na dve časti bolo nutné len z toho dôvodu, že ja som vtedy nemala také veľké pekáče ako sa teraz robia.

Zábavné? Možno.
No tradícia je niečo oveľa vážnejšie, než aby to bolo len zábavné.

Niektoré denominácie a spoločenstvá zastávajú svoje tradície, niektoré menej, iné viac. Tradíciou obyčajne nazývame zvyk niečo robiť rovnakým spôsobom, je to tradovanie určitej veci z pokolenia na pokolenie. Nejedná sa ale iba o tradovanie spôsobov, mnohé denominácie do tradície zarátavajú aj veci, ktoré nemožno nazvať inak, ako vieroučné. Tradujú výklad. Pozrieme sa ale teraz na to, ako tradíciu vidí Boh a prečo.

Jer 16.10 Keď oznámiš tomuto ľudu všetky tieto slová, a opýtajú sa ťa: Prečo vyriekol Hospodin všetku túto veľkú pohromu proti nám, čo je naša vina a čo je náš hriech, ktorý sme spáchali proti Hospodinovi, nášmu Bohu? 11 vtedy im povedz: Pretože vaši otcovia opustili mňa - znie výrok Hospodinov - a išli za inými bohmi, slúžili a klaňali sa im; mňa však opustili a nezachovávali moje učenie. 12 Vy ste si horšie počínali ako vaši otcovia, lebo každý z vás chodí podľa svojho zatvrdnutého zlého srdca bez toho, že by ste mňa poslúchali.

Pasáž z Jeremiáša 16 ukazuje, že spoliehanie sa na náboženskú tradíciu predošlých generácii vôbec nezaručuje stabilitu pravej viery, naopak – umožňuje zblúdenie. Takýchto pasáží je v Biblii hneď niekoľko, stačí si prečítať históriu v knihe Sudcov. Máte to jak na hojdačke.

Prečo? Pretože človek poznačený hriechom je ako pokrčený obraz na rozčerenej vodnej hladine. Zďaleka neodráža Božiu slávu v jej čistej kráse. A práve týmto pošpinením, totiž hriechom, poznačuje všetko, čoho sa dotkne. A tak sa tradícia stáva niečím, čo v skutočnosti vôbec nie je nemenné, ale sa mení podľa toho, čo nasledujúca generácia považuje sa dôležité, bez ohľadu na to, aby vedela, prečo (viď prípad pekáčov z príbehu v úvode).

Jedným z fenoménom ľudskej spoločnosti poznačenej hriechom je premena významu slov. Zoberte si napríklad slovo jednorožec. Na prstoch jednej ruky spočítam ľudí, ktorí si pod týmto názvom nepredstavia koňa s rohom. Mýtickú bytosť, ktorá pravdepodobne nikdy nebola reálna.
Ale slovo jednorožec v Biblii je. Vedia to aspoň tí, ktorí poznajú Roháčkov preklad. Takže Boh sám o jednorožcovi hovorí, že je skutočne reálnym zvieraťom. Je to teda kôň s rohom?

Vôbec nie. Je to nosorožec. Evanjelický preklad ho skoro výstižne nazýva divokým byvolom, čo je zviera podobnejšie než kôň. Jednorožcom ho nazval Adam v rajskej záhrade, ale hriešna civilizácia postupom času stratila podstatu toho slova a začala si pod tým predstavovať koňa s rohom. Lebo človek miluje veci tajomné, nedosiahnuteľné a záhadné. A jednorožec... to znie priam mysticky.

Človek zmenil význam slova. O tom to je. A to nie je jediný prípad. Vezmime si napríklad slovo pohoršiť.
Nechcem nikoho pohoršiť; pohoršil ich svojím vystupovaním; je to pohoršujúci človek – môžete to slovo použiť akokoľvek, ľudia súčasnej doby si to vyložia ako – pobúriť. Ale to je nesprávny výklad toho slova. Slovo pohoršiť znamená pokaziť.
Všímnite si, že o Ježišovi nikdy nie je napísané, že by niekoho pohoršil, ale Xkrát, že sa pohoršili na Ňom. Je to nesmierne dôležité pre pochopenie významu toho slova. Určuje to skutočnosť, kto je za to pohoršenie zodpovedný.

A práve tento fenomém zmeny významu je plne obsiahnutý v tradícii. Ľudia po prejdení niekoľkými generáciami nevedia, o čom to bolo, len si domýšľajú, tak si tomu sami pridelia význam, aký si MYSLIA, že by to asi mal byť.

Hrozné je, keď tradíciu niekto vydáva za roveň Božieho slova. Presne toto je tá katastrofa, na ktorej stroskotáva večný život miliónov ľudí, ktorí považujú tradíciu za svätú, nemennú a vieroučnú spolu s Písmom.
Že nie je nemenná, sme už ukázali – ak zmeníme význam slova, zmeníme celú skutočnosť, ktorú tým slovom nazývame. V skutočnosti sa deje to, že slovo vyprázdňujeme a sami seba okrádame o to, aby sme videli pravdu.

Svätá?
To už vonkoncom nie! Tradícia je ľudský zvyk, nie Božie slovo. Ak sa na ľudské zvyky a obyčaje začneme spoliehať ako na pilier pravdy, nemáme šancu pravdu nájsť. Pozrite sa vôkol seba, čo vidíte? Hokejisti, ktorí vyhrali turnaj Majstrovstiev sveta, sú pri príchode domov oslavovaní ako hrdinovia, pri prehre na Olympiáde sú však nevítaní, neoslavovaní, odvrhnutí looseri.
Ľudská náklonnosť je ako vietor. Raz ide jedným smerom, ihneď zasa druhým. Nemôžete sa na ľudské prijatie spoliehať.
Tak ako sa chcete spoliehať na ľudskú tradíciu, na podanie otcov?

Vieroučná tradícia?
Práve tradíciu Pán Ježiš počas svojej pozemskej služby častokrát kritizoval. Biblia ju častokrát nazýva podanie otcov alebo podanie starších. Pripomeňme si niečo z Pánových slov:

Mk 7.1 I zhromaždili sa k Nemu farizeji a niekoľkí zákonníci, ktorí prišli z Jeruzalema. 2 Keď videli, ako niektorí z Jeho učeníkov jedia chlieb s nečistými, to jest neumytými rukami – 3 farizeji a všetci Židia totiž zachovávajú podanie starších a nejedia skôr, kým si po zápästie neumyjú ruky; 4 alebo keď prídu z trhu, nejedia, dokiaľ sa neočistia; a sú ešte mnohé iné veci, ktoré prevzali a zachovávajú: oplachovanie pohárov, krčiažkov, medených nádob 5 - spýtali sa Ho farizeji a zákonníci: Prečo sa Tvoji učeníci nepridŕžajú podania starších, ale jedia chlieb s nečistými rukami? 6 Odpovedal im: Dobre prorokoval o vás, pokrytcoch, Izaiáš, ako je napísané: Tento ľud ctí ma perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa; 7 darmo ma však uctievajú, keď ľudským príkazom učia ako učeniam (Božím). 8 Opustili ste prikázanie Božie a pridŕžate sa podania ľudského. 9 Potom im povedal: Pekne-krásne rušíte prikázanie Božie, aby ste zachovávali svoje podanie. 10 Veď Mojžiš povedal: Cti si otca a matku! a: Kto zlorečí otcovi alebo matke, musí umrieť. 11 Ale vy hovoríte: Keby niekto povedal otcovi alebo matke: Čo by som ti bol povinný dávať, je korban, totiž dar (sľúbený Bohu), 12 vtedy už nedovolíte, aby urobil niečo pre otca alebo matku. 13 Takto rušíte slovo Božie svojím podaním, ktoré ďalej podávate; a mnoho tomu podobné robíte.

Ježiš mnohokrát vystupoval proti tomu, čo Židia chápali a brali ako tradíciu, napríklad aj okolo soboty.
Vôbec sobota bol častý spor medzi Ježišom a farizejmi. Farizeji chápali sobotu veľmi jasne ako tradíciu dňa odpočinku, ktorú si dokonca podkladali písmom zákona, Ježiš im však toto úplne zbúral jednoduchým prehlásením:

Mk 2.27 Povedal im teda: Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu

Presne o tomto je tradícia, ako ju podávajú niektoré denominácie. Snažia sa vtesnať človeka do jarma vecí, ktoré v skutočnosti majú človeku slúžiť a nie vládnuť. Príklad? Návšteva kostola.

Kódex kanonického práva RKC hovorí o POVINNOSTI navštevovať kostol s jeho „bohoslužbami“, Písmo však učí, o stretávaní sa v spoločenstve za účelom vzájomného požehnania.
Zase oproti sebe stojí zákon tradície a sloboda lásky z viery.

Apoštol Pavol o sebe povedal, že nikto nedodržoval tradíciu ako on (Gal 1.14). Ale keď sa stretol so živým Ježišom Kristom, okamžite vedel, že tradícia mnohé zo slova Božieho prekrúca, robí z toho zákon a podanie otcov vydáva za Božiu pravdu.

Poviem to lopatisticky. Čo mi vadí? A nielen mne, s čistým svedomím poviem: viete, čo vadí Bohu?
Keď Jeho slovo, ktoré je plné pravdy a zjavenia lásky dané hriešnikom k tomu, aby našli spasenie v Jeho Synovi, niekto kladie za roveň ľudským náboženským kvetnatým rečičkám a obradom, prikladajúc tomu rovnakú vážnosť.

Mt 5.19 Kto by teda zrušil čo aj len jedno z týchto najmenších prikázaní, a tak učil ľudí, bude pomenovaný najmenším v kráľovstve nebeskom; ale kto by konal a učil (podľa nich), bude pomenovaný veľkým v kráľovstve nebeskom.

Zj 22.18 Ja dosvedčujem každému, kto počuje prorocké slová tejto knihy (a to sa týka celej Biblie): Ak k nim niekto pridá, tomu Boh pridá pliagy opísané v tejto knihe.

Zoberte si len skutočnosť, čo to musí byť za odvahu, za zvrátenosť, keď si niekto dovolí pridávať niečo k Božiemu slovu. Áno, hovorím o apokryfoch.
Alebo o Didaché, vraj apoštolskom učení z 2. storočia n.l... faktom je, že NEZÁLEŽÍ NA VEKU dokumentu, ale na duchu, v ktorom je písaný!!!!
A Didaché, ktorým mnohí rímski katolíci obhajujú eucharistiu, či očistec apokryfmi, sú dokumenty, ktoré sú už hneď na prvý pohľad písané úplne v inom duchu. Už len literárnym štýlom sa nemôžu rovnať, keďže sú prešpikované kvetnatými žvástami typu „dobré a spásonosné, chvályhodné a zbožné“. V samotnej Biblii takéto okvetovanie nenájdete. Jasne je tu zjavený iný duch v týchto dokumentoch, než v samotnom Slove Božom.

Ježiš naschvál popudzoval všetkých, ktorí si zakladali na tradíciách. Nemyslite si, že dnes je iný.
Zamyslite sa nad príbehom z úvodu a uvedomte si jeden závažný fakt – pečenie mäsa v dvoch pekáčoch vás o večný život nepripraví. Viera v lož ale áno.

Práve tradíciou potvrdzujú určité denominácie viete čo?
Boha?
Vôbec nie.
SEBA! Snažia sa dokázať, že sú tí jediní praví.
Snažia sa manipulovať tých, ktorí ich nasledujú, aby ich mali v moci.

Garantujem vám, že neexistuje dobrá tradícia v otázkach Božích vecí. Ak neprijímate živé zjavenia od Pána, tradícia vám rozhodne život nedá. Akurát vás oklame, že ste na tom dobre. Ale nie ste.

Potrebujete kráčať a žiť s Duchom Svätým, jemným a láskavým radcom, ktorý túži osláviť iba jedno jediné meno vo vašom živote – Ježiša Krista.
Ježiša Krista, ktorý bol (a stále je) tak kreatívny, že ani uzdravenie nerobil dvakrát rovnakým spôsobom, aby si ľudia nedomýšľali nejaký systém, ako to funguje, z ktorého by si mohli vyvodiť nejakú tradíciu uzdravovania. Zabudnite.

Tradícia je presne to, čo Pán kritizoval – ÚSTAMI (slovami) SPRÁVNE CHVÁLITE BOHA, ALE SRDCOM (významom, ktorý slovám prikladáte) STE ĎALEKO OD BOHA.

Potrebujete uvidieť, že to, čo ste mnohí považovali za požehnanie, je v skutočnosti kliatba vo vašich životoch, ktorá vás oslepuje a bráni vám prijať skutočný život v Ježišovi.

Ale viem, že mnohí odmietnete. Vedzte, že som čistý od vašej krvi. Váš prach na vaše hlavy.

(selah)