Šľak ma ide trafiť. Povedal som si po dočítaní posledných riadkov Procesu. Toto zvolanie Jula Satinského sa výstižne hodí na situáciu, keď autor, dielo aj čitateľ majú spoločne za sebou výkon – kde kniha, román, je dopísaná, autor je už dávno na pravde božej a čitateľ o takmer sto rokov dočíta posledné riadky diela, o ktorom sa za socializmu veľa nenahovorilo. Ak mám doplniť slová Güntera Andersa, ktorý hovorí: „ F. Kafka ako Žid nepatril celkom ku kresťanskému svetu. Ako indiferentný Žid – lebo taký presne bol – nepatril celkom k Židom. Ako človek, ktorý rozprával po nemecky, nepatril celkom k Čechom. Ako po nemecky hovoriaci Žid nepatril k českým Nemcom. Ako človek s českou príslušnosťou nepatril celkom k Rakúsku. Ako úradník Robotníckej úrazovej poisťovne nepatril celkom k robotníctvu. Ako syn meštianskej rodiny nepatril celkom k meštianstvu. Ako syn meštianskej rodiny nepatril celkom k robotníctvu. Nepatril však ani k úradu, lebo sa cítil spisovateľom. No nebol ani spisovateľom, pretože obetoval svoju silu rodine. Avšak povedal...Žijem v rodine cudzejšej než cudzinec.“, ja dodávam, že napísal nepríjemne geniálny román, ktorý vlastne nie je románom a ktorý ma tak naštval, že som ho skoro šmaril o stenu. A to asi autor chcel.

Slovenský preklad z roku 1964 sa mi do ruky dostal akosi zázrakom. Po dočítaní Solženicinovho Jedného dňa Ivana Denisoviča /návrat k útlej knižke po rokoch/ som akosi zalovil v tme knižnice a kniha bola na svete. Priznám sa, nikdy som nemienil túto knihu a tohto autora čítať. Načo! Aj tak je dosť iných, zaujímavejších, pestrejších, náročnejších, duchaplnejších a iných kníh, ktoré sa čítajú ako by ich jedna mater mala. Inak je to s Kafkom. Od prvej vety „Proti Josefovi K.-OVI VZNIESOL ASI KTOSI FALOŠNÉ obvinenie, lebo ho istého rána zatkli, hoci nevykonal nič zlého.“, som sa snažil vplávať do príbehu o ...?, vlastne ťažko je mi vyjadriť o čom kniha bola. Na prvý pohľad a pre mnohých ide o depresívne dielo, ktoré aj možno priradiť k expresionizmu, či existencializmu alebo surrealizmu, ale  aj nemožno. Ernst Fischer hovorí o Kafkovom diele, že „ odcudzenie občana a štátu, zvecnenie a odľudštenie spoločenských vzťahov vinou byrokracie je len jednou, hoci podstatnou zložkou všeobsiahleho procesu, existenciálneho odcudzovania v modernom svete“. Mal pravdu? Teda o čom je Proces?  Na prvé čítanie  sa javí ako svedectvo o súdnom procese s nevinným. Ale aký je to súd bez sudcov, súdneho pojednávania, bez obžaloby a bez akéhokoľvek náznaku viny, kde sa len vyšetruje? To všetko je vpísané do textu takmer bez odrážok a odstavcov. Desať kapitol vlastne nikdy nebolo autorom zoradených. Jeho priateľ, Max Brod po autorovej smrti zozbieral celú jeho literárnu pozostalosť a pokúsil sa zostaviť z fragmentov a kapitol ucelený román. Je to román? Či sa mu to podarilo, alebo, či autor sám chcel z príbehom narábať ako s románom, tiež nie je isté. Čo to teda do šľaka je? Čítam text, ktorý ani nemal byť románom a sám autor pochyboval o tom, či texty vydať. Kafka písal pre „vnútornú objednávku“ sám pre seba, aj keď Maxovi občas predčítaval svoje texty. Sám Kafka sa raz Gustavovi Janouchovi priznal: „Ja iba zaznamenávam. Azda veci aj trochu osvetľujem ako osvetľovač na spola zatemnenom javisku. To však nie je správne! V skutočnosti javisko vôbec nie je zatemnené. Je v plnom svetle. Preto ľudia zatvárajú oči a vidia iba tak málo.“

 Kafkov spôsob rozprávania som nevidel a nezažil nikde, ani u nikoho. Zdanlivo ľahko formulované pozorovania akoby zdanlivo logicky viedli čitateľa dejom. Stačí však málo, a čitateľ sa jedným slovom dostane mimo rámec pôvodne rozprávaného príbehu, ale len natoľko, aby sa mohol kedykoľvek, opäť úplne nebadane vrátiť akoby späť, aj keď návrat je nemožný. Táto neustála zmena smeru myšlienok a zdanlivých návratov neustále krúži okolo čiernej diery. Neustále čitateľovo očakávanie odpovede na  to, aká je vina, či nevina, prečo začal proces a kto má oň záujem. Ani na jednu otázku sa čitateľ odpovedi nedočká. Krúženie pokračuje. Stretáva na ňom postavičky pani Grubachovej,  slečny Bürstnerovej, vyšetrujúceho sudcu, vplyvného strýka, advokáta, koketnú Leni, námestníka v banke a maliara Titorelliho. Podobne ako čierna diera bez podstaty aj tieto figúrky sú prázdne, bez minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Len sú, a autor ich akceptuje. V tej zdanlivo najdramatickejšej chvíli, akou je napríklad rozhodnutie Josefa K. vypovedať službu advokátovi, sa zrazu odpútame od problému a kapitola bez rozuzlenia končí. Preto ak niekto tvrdí, že ide o akýsi príbeh, revoltu voči spoločenskému poriadku, či sartrovskom obraze ničoty v slobodnom rozhodovaní je na omyle. O tom kniha nie je. Ale o čom teda je?

Text je o prázdnote, o bytí v nebytí, o samote. O tom, čoho sa môže človek dotknúť a čo ho spáli, len tak bez vlastného pričinenia. Nie je to však len pocit. Je to racionálne uvedomenie osamelosti človeka. Proces nie je súdnym procesom ale Procesom bytia, či skôr existencie. Kedysi Sex pistols, punková skupina,  spievali There´s no future in U.K. /Niet budúcnosti v U.K./ Myslím, že Kafka mal na mysli práve to. Prázdno naplnené ničotou je naša budúcnosť. Ja dodávam, že jedinou šancou pre každého je naplniť ho obsahom, životom, cieľom, hodnotou, ale na to treba byť k sebe náročný, pravdivý a zodpovedný, inak Ťa spáli čierna diera – tento svet bez konca.

A preto ma ide z tej knihy trafiť šľak.

Ľubo Belák    23.2.2007 v Bratislave