Začínam slepo nenávidieť jednoduchú krásu prísloví. Primitívne národy minulosti zrejme mali pravdu minimálne v tom, že predkov si treba ctiť. Chvíľu som dnes rozvíjal úvahy o tom, že je omnoho jednoduchšie ctiť si anonymných predkov v súčasnosti tróniacich v žalúdkoch rôznych zvierat, prípadne mumifikovaných a uloźených pod najbližším bralom, alebo pyramídou, než skuhrajúce zvráskavené indivíduá potulujúce sa po okolí a doźadujúce sa uvoľnenia miesta v električke. Asi to bude tým darwinizmom o prežití najsilnejších. Zatiaľčo kedysi sa požehnaného veku dožívali podľa mojich záverov len jedinci, ktorí požívali značnú spoločenskú vážnosť (pravdepodobne spôsobenú práve ich prínosom pre komunitu) dnes sa svojich neproduktívnych dní dožíva značná časť populácie.

 

Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie.

 

Uvedomujem si, ako často kibicujem a frflem a skuhrám a vôbec vykonávam všetky tie úkony spojené s frustráciou a nezáujmom. Flákam sa, zašívam sa a všeobecne sa priživujem. Veď prečo by som sa nepozastavil nad tým, ako sa cítim strašne nevyťažený, lebo samozrejme sa v prípade nevyťaženia cítim tak ohromne na Koňýkovi. Ambiciózny kokot. Pardón. Workoholik. Lenže je ľahké byť workoholikom a vysedávať v práci do siedmej, keď jediné, čo je v pláne je vypisovanie hlúpostí na blogu a flirtovanie cez chaty. Človek sa nezodrie a pritom sa cíti vyťaźený a môže sa chlapiť pred bývalími spolužiakmi, ako veľmi mu vadí, že musí sedieť po nociach v hakne a pritom sa vlastne chváli svojou vlastnou dôležitosťou. Ach, márnomyseľnosť. Málokto je v stave sa jej ubrániť.

 

Padla kosa na kameň.

 

Zdá sa, že v dohľadnej dobe odovzdávam kuticu, v ktorej sedím sám a teda môžem nekontrolovateľne zaháľať a pritom budiť dojem činnosti a presídľujem do väčšej kutice, kde ma čakajú tri kolegyne. Tri mladé kolegyne.

 

Tvárou v tvár skutočnosti, že napriek relatívne pravidelnému súloženiu a obligatórnej masturbácii už od jedenástej rozmýśľam, či to ešte vydržím, alebo si ho mám ísť vyleštiť niekam na záchod.

 

Tvárou v tvár mladým a pohľadným kolegyniam to môźe dopadnúť len horšie ako zle. Otázkou už ostáva len ako veľmi...

 

Ufff...