Stojím u prostred vetra,
a čakám až sa lístok pohne.
Vlna osudu ma zmietla,
a v srdci horia mi dva ohne.

A plameň roztápa sa v daždi,
kým dušu moju kradne diabol.
Ten pocit možno pozná každý,
kto lásku pre iného kradol.

Čo je vôľa ak chýba dôvod,
čo drží čmeľa vo vzduchu.
Aj viera má v tom asi pôvod,
ja našiel som v tom poruchu.

Večer opäť ostal všedný,
opustená bola fľaša vína.
Nebol som ani tak smädný,
aby netlačila moja vina.

Madona s dieťaťom v náručí,
ten pohľad býva takmer bežný.
S túžbami ma vždy rozlúči,
tak narodí sa človek striedmy.

Dnes večer budem ten,
čo zhasne svetlo naprázdno,
na otázku či vôbec smiem,
vysmialo ma zrkadlo.

A možno inde svetlo hasne,
aj anjel sladko usína.
Jemu skladal som tie básne,
uprostred tohoto kasína.

Dnes neviem či vyjde Slnko,
ani Mesiac nevidím.
Čosi vo mne ticho žblnklo,
a oblakom len závidím.

Slzy v prach zas premieňam,
a víno kdesi líže pes.
Aj túžby ku dnu posielam,
priamou cestou do nebies.

Hľadám v sebe príčinu,
čo priviedla ma k tebe.
Priznávam sa ku činu,
že podobám sa sebe.

Tak kľačím nahý v záveji,
a necítim viac svoje údy.
Čakajúc tam v nádeji,
že zvíťazia raz moje pudy.