Našiel som si takú prácičku aj v Košiciach. Akože keď nepracujem v Bratislave aby som tiež mohol doma jesť. Tak len takú malú prácičku na malé porcie. A ešte treba povedať, že to nie je až tak ďaleko od kuchyne.

Keď pracujem večer tak by mi taká večera mohla vychladnúť. My teda nejedávame na večeru nič také mimoriadne teplé ale akože. Obrazne. No a moja žena je jedna zlatá osoba a tak po mňa chodí autom. Aj ja som jedna zlatá osoba, lebo jej nechám naše auto a idem do tej práce pešo. No ale nie o tom som chcel, že čo máme na večeru a koľko zlatých osôb býva u nás doma. Ale o tom, že by mi tá večera mohla (obrazne) vychladnúť. Tak žena po mňa príde. Lebo vlastne ide o jej prácu.

Aj minule po mňa prišla. Máme takú dohodu, že si zavoláme. Bez takej dohody by ona nevedela kedy má po mňa prísť a ja by som tiež nevedel, že či už po mňa prišla. Tak si zavoláme a ja poviem heslo: „no, môžeš ísť, už som“. Keby ma niekto odpočúval, po takom telefonáte by si mohol bohviečo pomyslieť. Napríklad, že som bohvie kde bol. Akože keď už som. A bohvie čo by si taký odpočúvač mojich telefónov pomyslel o mojej žene, lebo ona vždy na heslo odpovie svojim heslo: „dobre, už sadám a idem“. Taký odpočúvač by si musel myslieť, že je moja žena postihnutá. Telesne alebo mozgovo. Lebo sedieť a ísť sa normálne nedá. Ale moja žena si samozrejme sadne do auta a tak sa ísť dá. Trvá to desať minút. Od nás ku mne. Pre istotu, ak by to tu niekto odpočúval tak len dodám, že myslím akože od nás kde bývame, ku mne kde pracujem. To len pre istotu. Jeden nikdy nevie.

Takže desať minút. Čakal som na chlp presne desať minút. Zastalo auto a moja žena čo sedela a tak išla mi dala pusu: „počúvaj, to sa nedá rýchlejšie. To sú samé semafory“. Mala pravdu, po tej ceste sú samé semafory. Inak by to bolo oveľa rýchlejšie. Dalo by sa to zvládnuť aj za takých sedem minút. Viem to, lebo niekedy idem autobusom. Keď idem do práce skoro ráno a nehrozí mi, že večera vychladne. Vtedy ešte ani nie sú zapnuté semafory a ja to aj autobusom zvládnem za menej ako osem minút. Ale na zastávke nikde nikto nestojí a tak nestojí ani autobus. Až potom, keď ja vystupujem a šofér ma zbadá. Tak proste časovú stratu robia semafory.

Žena sa otočila a zabočila do bočnej uličky: „pôjdeme skratkou“. Vedel som, že nám večera vychladne ale nepovedal som nič. Najprv sme trafili obrubník. Autá v tej bočnej uličke stáli na tesno. „V poriadku“ povedala žena, „nabudúce už tadiaľ nepôjdem“. A potom sme sa z tej bočnej uličky dostali zase na hlavnú. Dalo sa odbočiť doľava k semaforu alebo doprava k semaforu. A potom sa dalo ísť ešte do takej bočnej uličky. Moja žena je zlatá žena, ale keď sa rozhodne, že ideme skratkou tak sa s ňou nedá rozprávať. „Na večeru som urobila šalát“ povedala mi žena a ja som vedel prečo to hovorí. Akože nevychladne. A vrazila to do tej bočnej uličky.

„Tu som chodil do školy“ povedal som žene, keď sme cez obrubníky kľučkovali po sídlisku aby sme sa vyhli semaforom. „No vidíš, aspoň si pospomínaš“ povedala žena a zabočila doľava lebo vpravo bol zákaz vjazdu a rovno bolo parkovisko. „A tieto domy sa mi stále páčili“ povedal som, keď sme sa dostali do slepej ulice. „Ale už sú dosť ošarpané“ povedala žena a otočila sa. Mohli sme sa vrátiť k semaforom alebo sa pokúsiť vojsť do ďalšej uličky o ktorej sme netušili kam nás privedie. Moja žena je zlatá žena. Vošli sme do tej uličky. „Aha, tak do tej školy som ja chodil“ povedal som po piatich minútach, keď sme sa dostali zase k mojej základnej škole. „No vidíš, zase môžeš pospomínať“ povedala moja žena a otočila sa k semaforom. „A do tejto budovy som ja chodila na tanečnú“ povedala a ja som len dúfal, že budovu do ktorej som chodil na tanečnú ja neuvidím. Je na opačnom konci mesta a po ceste sú samé semafory.