Ešte pred pár mesiacmi by som s kľudným svedomím a presvedčením o svojej vlastnej pravde mohla napísať toto: Som unavená, pesimistická, ponížená a vedome si ubližujem sama sebe. Netuším, či to spôsobuje nadchádzajúca zima alebo len obrovský deficit ľudskej blízkosti, ale nie som schopná nájsť v sebe obyčajné malé stebielko (pretože topiaci sa aj slamky chytá) a našliapnuť na svoj povestný optimizmus. Vždy mi to išlo tak krásne a teraz? ... nič ... čakám ... a stále nič. Začínam intenzívnejšie vnímať zmätok, ktorý sa v mojom vnútri začal správať až príliš domácky. Najradšej by som ho zbalila a vyhodila niekde na smetisko všetkých zmätočných zmätkov. Lenže zrovna teraz sa mi to akosi nedarí. Zmätok - smútok - to dokonale vystihuje celé moje JA. Obyčajná žena túži po obyčajnom ľudskom teple, objatí, dotyku .... som snáď iná ako ostatné? Spravila som niečo, prečo si nezaslúžim cítiť? Ako jednoduchá otázka, tak ešte jednoduchšia odpoveď. Áno, spravila. A keby len niečo! Ty si toho spravila oveľa viac ako si schopná vôbec pripustiť. Trestáš sa, zakazuješ si, obviňuješ sa. Tak dokonale a zodpovedne si buduješ hradné múry .... máš snáď avízo, že sa ťa chystá napadnúť horda nepriateľov a dobiť tvoje "vzdušné zámky"? Ak by to tak malo byť, ver mi, cez tvoje múry sa nikto nedostane, môžeš byť pokojná. A že som si to „užívala“. Chránila som predsa samú seba pred ďalšou bolesťou a sklamaním. Bola som v bezpečí .... ale nič som necítila. Na jednej strane sa to môže zdať výhodou, na druhej strane obrovským handicapom. To, čo bolo pre iných samozrejmosťou, bolo pre mňa luxusom. Robila som to tak perfektne, až sa mi tento zvláštny ochraniteľský druh pocitu dostal úplne pod kožu a ani neviem ako, uvedomila som si, že práve toto je tá cesta, ktorou chcem kráčať. Chyba! Omyl! Cesta to možno bola, ale nie k naplneniu a pochopeniu mojej podstaty. Ak je Vám v živote ublížené niekým, koho ste milovali, kto bol doslova vašou druhou polovicou, zasiahne Vás to na tých najhlbších miestach vašej duše. „Zabije vás to.“ A márne vám budú rozprávať, že všetko chce svoj čas. Mne trvalo desať rokov, dokiaľ som pochopila, že bolesť, ktorou som bola prestúpená, mala svoj zmysel. Bol to veľmi pomalý a komplikovaný proces - dôjsť presvedčeniu, že nič lepšie ako TOTO ublíženie, sa mi nemohlo stať. Dnes môžem s absolútnou istotou napísať toto: Dýcham ľahko, žiaden tieň na mojej duši, smejem sa a som šťastná. Mám svoje túžby, sny a po dlhých rokoch je tu niekto, komu verím. Vidím v ňom všetko to, čo som si kedy priala – láskavosť a pochopenie. Je trpezlivý, pretože pri mojom „postihnutí“ to ani inak nejde :-). Nedokážem po tom všetkom zbúrať tie hradné múry obyčajným šibnutím čarovného prútiku. Búram pomaly, ale som v tom vytrvalá a precízna. Snažím sa. A ešte jedna vec, klamala by som, ak by som tvrdila, že tu nie sú nijaké obavy. Sú. Nie som naivná a nežijem v rozprávkach. Ale prisahám, že vždy, kedy sa objavia, prinútim svoj mozog myslieť len na krásne veci, ktoré ma čakajú a dnes viac ako inokedy som konečne presvedčená o tom, že si ich aj ja zaslúžim.