Pred veľkým plechovým odpadkovým trojboxom v nemenovanom nákupnom stredisku zaparkovala jedna "pindulína". Dvakrát ho obehla na svojich 12-centimetrových biopätkoch, aby sa náhodou nepomýlila a aby 100%-ne recyklovateľný papierový pohárik z organickej kávy bez kofeínu, vyhodila do správnej priehradky. Samozrejme plastové viečko skončilo v susednej priehradke s nápisom plasty.
Usmiala sa nakoľko jej to napichané pery dovolili, prudko sa zvrtla, prehrabla si svoje nadpájané čierne vlasy a ponáhľala sa za svojou kamarátkou (mimochodom z toho istého druhu).

Oproti nim sa ležérnym krokom azda po centimetroch posúvala staršia upratovačka. Tlačila veľký vozík jednou rukou a druhou rukou sa opierala o gigantický mop. Pomaly sa doposunovala až ku odpadkovému košu, nazrela do všetkých priehradiek, niečo zašomrala. Holou rukou z nich začala vyťahovať smeti a hádzala ich do jedného plastového vreca na vozíku.

A tak sa 100%-ne recyklovateľný papierový pohárik opäť stretol s platovým viečkom.

Usmiala som sa nad toľkou absurditou, keď v tom okolo mňa prešiel  istý Paviel R. v tesných legínkach a kožušinovej bundičke.
A pri vyjavenom pohľade na jeho vrtiace sa pozadie, získal pojem absurdita úplne iný a hlbší význam.