V tom dave som sa strácala a neuvedomovala som si to. Svoju existenciu bodky. V tej sekunde, minúte, dni, roku som bola prchavou kvapkou oceánu. A neuvedomovala som si to.

V tom dave vrelo anonymné ticho. Tam som ho zazrela. Sledovala som ho očami a potom i celým telom. Kráčala som  za ním perfketne skrytá v nedobrej viditeľnosti.

Môj Godot.

Uličkami a mostami, parkami, lúkami, námestiami, kopcami, horami, dolami, šla som za ním.

Prečo to robím, z ničoho nič položila som si otázku v tej nedefinovanej kvapke oceánu.

V neurčitej bodke vesmíru, zaváhala som.

A pritom to bolo také vzrušujúce, kráčať po stopách Godota.

Tá otázka ma zamrazila, zastavila, zakliala.

- - -

Všetko má zmysel, keď je otázka zmyslu irelevantná.

                                                                                       V dave vrie anonymné ticho.