Chcel by si vedieť aké to je? Nemôžem dýchať a mám pocit, že nepatrím do svojho tela. Jednoducho to nevydržím. Chce sa mi plakať a kričať a chcem zaliezť do nejakej diery a necítiť nič. Ničí ma to a bolí to aj keď necítim bolesť. Najradšej by som si roztvorila hruď, aby to zmizlo, odišlo. Alebo len jednoducho zmizla z tohto sveta. Koniec koncov na čo tu som, aj tak len predstieram, že som budúzca spisovateľka, ale to je len môj hlúpy sen. Nemám na to talent a aj keby som mala na slovensku je skoro nemožné sa v niečom takom presadiť. Všetci vravia, že na to mám ale čo keď len predstierajú? Aby mi neublížili, no pritom to ma bolí ešte viac. Ja nechcem. NEchcem tu byť, riešiť to, odpovedať na otázky a trpieť. To že život je jedno veľké utrpenie už viem dávno,  no mňa už nebaví vravieť, že to stojí za to, pretože nestojí. Stojí to za hovno. Samá predsudky, nádeje a sklamania. Chcem si len ľahnúť a zaspať. Nič viac ale ani to nemôžem spraviť. Lebo ešte aj tak by som všetko zničila. Cítim, že niečo musím urobiť ale tu nejde urobiť nič. Nemôžem sa ani pohnúť, tak na čo žijem? Nikto sa ma nepýtal, či chcem žiť. IDe sa mi rozskočiť srdce a ja to nevydržím. Neviem čo mám robiť. Chcem zabudnúť na všetko, dokonca aj na to, že dýcham ... na to že žijem.