Po tvári ma ľadovo hladia dažďové kvapky, čo sa vytrvalo predierajú pomedzi sychravú tmu dnešného večera. Ticho plačú kvap a mláky pod mojimi nohami im odpovedajú čľap. Ešte aj para z mojich úst sa pred nimi snaží uniknúť. Tak zrýchlim krok a keď vojdem do domu, za sklom vchodových dverí začujem už len stišujúce sa ťukanie na sklo: vráť sa... 

Cvaknú dvere výťahu.. Vojdem do bytu a miesto teplej vône prítomnosti človeka ma víta len unavené a zatuchnuté šero. Moje myšlienky sa odhodlane rozcupitali do všetkých kútov a odmietajú sa vrátiť, daj nám pokoj... S povzdychom vytiahnem žalúziu, objímem sa okolo ramien a neprítomne sledujem plynúci čas odmeraný ticho padajúcimi striebristými šnúrkami vody...