Hneď na začiatok poviem, že toto nebude smutný článok..  Práve naopak.. Tento článok by mal byť akousi oslavou jeho úžasného charakteru a zmyslu pre humor, pre ktorý som ho mal tak rád..

    Dnes ráno, asi o pol siedmej, ma rodičia zobudili.. Úplne som zabudol, že sa vyberajú zemiaky.. Tieto “akcie“ mám veľmi rád.. Vždy pri nich zabudnem na problémy, oddýchnem si a často si aj pripomeniem, že som dedinčan – lazník.. Na druhej strane sú pre mňa vyberačky skutočne nostalgické, spomeniem si na neskutočné množstvo zážitkov z detstva.. Tento krát som si spomenul na úžasný zážitok s mojím krstným otcom (nie som pokrstený, ale on krstil moju mamu, tak sa toto pomenovanie zaužívalo)..

    Mal som vtedy asi osem rokov, boli prázdniny medzi druhým a tretím ročníkom.. Cez prázdniny bolo vždy na dedine čo robiť.. Vtedy som býval u starých rodičov a s nimi som sa staral o statok aj dobytok.. Zvykom bolo aj kosenie a sušenie trávy.. A práve z tohto prostredia pochádza moja spomienka..

    Pol piatej ráno, zakikiríkal kohút, zacítil som z postele vôňu bryndzových halušiek so škvarkami a praženou klobásou, tzv. furmanské halušky.. Podľa týchto raňajok som vedel, že sa niečo chystá.. Obliekol som sa a zišiel do kuchyne.. Boli tu asi traja veľký chlapi, môj starký a môj krstný otec.. Tak sme sa najedli, naložili kosy a hrable, nasadli na rebriňák a hýbaj ho za dedinu na lúku.. Tu som zbadal ďalších koscov, ktorý akurát vyťahovali osličky a ostrili si kosy.. Zacítil som krásnu vôňu rosy na zemi a po chvíli aj úžasné vôňu čerstvo pokosenej trávy.. A tak som chytil hrable a trávu, ktorá bola už ako - tak suchá, som zhraboval na kopy asi vo výške chlapa..

    Bolo asi dvanásť hodín, keď ženy vytiahli termosky z presladeným ovocným čajom, obrovské makovníky a orechovníky v bielych plachtách a štamprlíky zo silnou domácou.. Po týchto hodoch sa pokračovalo v práci.. Schyľovalo sa k podvečeru, slnko pomaly zapadalo, na oblohe sa objavili spoza kopca veľké mračná.. Silný vietor ich rýchlo privial.. Tráva už bola takmer suchá, keď začalo pršať.. Vtedy sa môj krstný otec smutne oprel o hrable, napravil klobúk, pozrel na mokré seno, namieril päsťou do neba a povedal:
„A teraz si ho pojeb!“, smutne sa na mňa usmial, a spolu sme sa išli pred dažďom skryť pod veľký strom k ostatným..


        Bol to úžasný človek, prežil som s ním veľa dobrého aj zlého.. A tak vyberajúc zemiaky do fiľfásiku spomínam.. Hlavne na to dobré..