Krize ma pobolievali uz dlhsie. Vzdy vsak len po tom, co som bol dlhsie zohnuty alebo v nejakej strnulej polohe. Inak nic. Ani vo fitku, hoci tam som si daval radsej pozor. Predvcerom idem ako vzdy do prace. Zaparkujem, otvorim dvere a chcem vystupit z auta. V tom, pri sebemensom pohybe nohou ma prenikla neskutocna bolest. Chvilu som sa nemohol ani pohnut. Uz som si myslel, ze budem musiet pockat na niekoho, aby mi poholol von z auta. Bolest ale polavila a ja som predsa len sam vystupil.
V praci potom nic, ziadna bolest. Ani len naznak. Vobec som na to nemyslel. Vecer si zasa sadam do auta a zrazu ta neskutocna bolest. Podlomili sa mi nohy a do auta som viacmenej len spadol. Chcel som vystupit, ale to neslo. Tak ako rano. Vtedy ma napadlo vselico. Ten pocit je hrozny. Pocit, ze sa nemozem ani len pohnut. Pocitil som, ako to je byt odkazany na cudziu pomoc. Nemoct sam urobit to, co chcem. To je ako byt neslobodny clovek. Domov som sa nakoniec dostal. Sam. Ale asi vyhladam lekara.